Veľká nedeľa malého princa

Späť na Blog

Veľká nedeľa malého princa

Neraz ostanem prekvapený s akou ľahkosťou sa dokážu deti vzdelávať. Ak sa v nich prebudí prirodzený záujem niečomu porozumieť idú ako píla. Ak je navyše prítomný bdelý dospelák, ktorý ich v tomto krásnom prúde zvedavosti dokáže vhodným spôsobom podporiť, začne sa diať niečo fascinujúce. Nastane, v konvenčnom školstve pomerne vzácny, prírodný úkaz skutočnej radosti z učenia.

Ak sa však naskytnú vhodné podmienky, tento jav sa môže vyskytnúť prakticky kdekoľvek a kedykoľvek. 

 

Skutočná radosť z učenia sa bežne vyskytuje aj vo sviatočné dni. 

 

V to ráno som vstal opäť veľmi skoro. Ranné ticho nedelnej domácnosti som využil na písanie. Vo chvíli keď mi ešte prsty skákali po klávesnici sa otvorili dvere spálne. Roztomilo rozospatý Šimonko nazrel do mojej provizórnej pracovne, aby sa uistil, že nevstával zbytočne.

“Ahóóój tata. Len sa vycikám a prídem za tebou.” 

Napriek tomu, že sa mi moc nechcelo opustiť spisovateľský flow, uzavrel som práce a sadol si do kúta kuchyne, kde som sa nalaďoval na príchod syna vychutnávajúc začiatok ďalšieho sviatku našej rodiny. Sviatkom je u nás každá nedeľa. Je to náš čas. Hovorím tomu veľká nedeľa. 

Malú nedeľu sa snažím prežiť každý deň. Malou nedeľou volám aspoň pár minút, ktoré v bežný pracovný deň venujem iba tomu, čo sa mi naozaj chce. Skutočný relax, v ktorom mentálne opustím všetko, čo sa spája s nejakou povinnosťou.

 

V skutočnom oddychu niet zbytočného úsilia.

 

Šimonko si mi sadol do lona a spoločne sme sa zababušili do deky. Po chvíľke láskavého maznania prišla reč na to, ako strávime nedeľu. Do finále sa dostali tri varianty rodinného výletu. Najlákavejšie z týchto troch vyznievalo cyklotúlanie Rajeckou dolinou. 

Keď už Šimonko začal menovať zoznam vecí, ktoré nesmieme pri odchode z domu zabudnúť, som ho schladil tým, že podmienkou cyklovýpravy je vhodné počasie. 

 

Kontrola počasia je jedna z mála povolených činností, kvôli ktorým môže náš šešťročný junáčisko siahať po telefóne.

 

“Tata, o štrnástej až dvadsať stupňov. Ideme do Rajeckej!”

“Teplota je síce fajn, Šimonko, ale rozhodujúce sú dažďové zrážky. To je to číselko vedľa teploty, pri ktorým je napísane mm.” Chopil som sa príležitosti rozšíriť vedomostné obzory nášho malého zvedavca. 

“Aha, no je tu dva bodka dva, tata.”

“To je dve celé dva milimetra. A to je už celkom slušný dážď. Je tam ešte nejaké také číslo?”

“Hej, ešte je tu šesť bodka osem a jedna bodka sedem.”

“Fúha, tak to je šesť celých osem a jedna celá sedem.” Vstal som, aby som z pracovne priniesol pravítko. 

Pomocou veľkých a malých čiarok na ryske pravítka som mu veľmi jednoducho vysvetlil princíp celých čísel a zároveň rozdiel medzi centimetrom a milimetrom. Myslím, že to pochopil niekoľkonásobne rýchlejšie ako ja kedysi v lavici základnej školy. 

Pomocou pravítka som mu ešte vysvetlil priemet číselného údaju o zrážkach do reálneho množstva zrážkovej vody na príklade kuchynského stola. Spočítali sme spolu všetky desatinné čísla o hodnotách zrážok v danom dni a priložením pravítka na tabuľu kuchynského stola som naznačil, koľko vody dnes spadne na zem. 

“Tóľko? Tak to bicyklovať asi nejdeme, že?”

“Veru nie, ale našťastie máme skvelý náhradný program.”, snažil som sa rozptýliť závan zbytočnej detskej melanchólie.

Pokým sa Šimonko zvedavo túlal počasím dní nového týždňa, odbehol som do pivnice po foťák. 

Tentokrát bol v stave optimálneho prežívania (tzv. flow) Šimonko. Ani trochu neregistroval moje fotografické úmysly. 

Chlapec sa neustále na niečo vypytuje a ja som ho chcel v tejto krásnej činnosti zvečniť.

 

 Pozorovanie toho, ako v zdravej zvedavosti rastie, mi pôsobí obrovskú radosť. Je to skutočný balzam pre moju, miestami uťahanú, otcovskú dušu.

 

V rannom kuchynskom šere som sa ho pokúsil lepšie zaostriť pomocným svetlom externého blesku. V momente cvaknutia uzávierky docvaklo aj chlapcovi, že sa opäť raz stal objektom mojich paparaziovských úmyslov. Jeho pozornosť sa okamžite presmerovala na fotoaparát s veľkým bleskom, ktorý už nejaký čas nevidel. 

“Tata, na čo tam máš ten veľký blesk?”

V nasledujúcej sérii jeho krásne zvedavých otázok a mojich starostlivo premyslených odpovedí sa chlapec dozvedel o význame blesku v kocke asi všetko, čo som si pamätal z online kurzu. V nemom úžase som sledoval, ako rýchlo dokáže detský mozog, hnaný úprimným záujmom niečomu porozumieť, spracovávať pomerne komplexné technické informácie. Všetky slovné významy som sa snažil prakticky vysvetliť pokusnými zábermi s rôznymi intenzitami záblesku (Tu navyše Šimonko v náznakoch pochopil význam zlomkov. Keď napríklad videl na skúšobných fotografiách rozdiel medzi 1/2 a 1/8 plnej sily záblesku… ). Keď už na mňa začal doliehať nefalšovaný ranný hlad, začal som vášnivú diskusiu smerovať k záveru. V momente vkladania do púzdra, však na zem spadla fólia na úpravu teploty svetla. V silnejúcom hlade som sa to snažil zakamuflovať, tušiac, že by to mohlo spustiť ďalšiu kadenciu neodbytných otázok. 

Zúfalá kamufláž však bola neúspešná.

Chlapca fólia zaujala viac ako moja túžba o presunutie pozornosti smerom ku raňajkám. 

A tak som chtiac-nechtiac začal rozsvecovať rôzne svetlá kuchyne, aby som mu čo najjednoduchšie vysvetlil význam slova “svetelná teplota” a tiež to, ako je možné pomocou onej nešťastnej fólie, doslova primitívnym spôsobom, prispôsobiť teplotu záblesku teplote svetla v miestnosti. 

Keď sa zvedavec konečne uistil, že všetkému naozaj rozumie, bol konečne čas na ďalšiu zvedavú otázku. Tentokrát z mojej strany.

“Na čo máš chuť, Šiminko?”

Dostalo sa mi prekvapivej odpovede, že “rozmixované jablká s banánom.”

Nepamätám si, že by sme niekedy robili niečo také k raňajkám. Ale však prečo nie, vravím si. A takto sa začal príbeh našich prvých ranných smoothie`s. 

Akonáhle mi po skvelom raňajkovom štarte stúpla hladina prirodzeného cukru v krvi, využil som situáciu na to, aby som mu vysvetlil dve dôležité veci. 

A síce rozdiel medzi čerstvo pripravenou potravinou a priemyselno-potravinárskym produktom v kompozitnom obale. No a následne dopad tvorby a kúpy takéhoto obalu na budúcnosť jeho rodnej planéty.

Keď som sa ho po týchto slovách spýtal, či už chápe, prečo som mu pri poslednom nákupe neodobril kúpu lákavo vyzerajúceho smoothie v sáčku, chlapec iba uznanlivo prikývol hlavou. 

 

Malému princovi bolo jeho milovanej planéty na chvíľu úprimne ľúto. 

 

Tentokrát som tú jeho melanchóliu za zbytočnú nepovažoval. Nechal som ju usadiť sa v tichom kúte chlapcovho srdiečka. Tam, kde sa mu v kritických momentoch ľahkomyseľných konzumných pokušení bude láskavo prihovárať. 

 

Zdieľajte tento príspevok

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Späť na Blog