O koronavíruse trochu inak

Späť na Blog

O koronavíruse trochu inak

Týmto príspevkom nechcem nijako zľahčovať vážnosť situácie, ktorej momentálne čelíme. Osobne patrím skôr k tým, čo si myslia, že momentálnou prioritou každého z nás by nemalo byť bagatelizovanie, ale maximálna opatrnosť. Ale nie o tom som chcel.

Žiada sa mi napísať pár viet k tomu, že aj šírenie koronavírusu – ostatne ako všetko ťažké, čo život prináša – nás môže v mnohom veľmi obohatiť. 

Väčšina populácie krajín, v ktorých už túto tému začali zodpovedne riešiť, získava to najvzácnejšie, čo máme. Čas. Na seba a na svojich blízkych. A aspoň krátky čas na nadýchnutie získala aj Zem. 

Tempo života, ktoré sme si za posledné roky predpísali, je z evolučnej perspektívy šialené. Prinajmenšom ak zvážime tempo nasadeného životnému štýlu, ktorému sa nestíha prispôsobovať náš mozog. 

Ľudský mozog je najzložitejší objekt v známom vesmíre. Miliardy synapsií (prepojení mozgových buniek) z neho robia mimoriadne komplexný orgán resp. systém. A v komplexných systémoch to funguje tak, že aj drobná zmena, môže vyvolať obrovské množstvo reakcií a výrazných zmien. No a keď je tých zmien a rôznych podnetov pre náš mozog priveľa a my mu navyše nedáme dostatok priestoru a času na to, aby sa s nimi vyrovnal, mozog prestane fungovať tak, akoby sme si priali. A keďže mozog je niečo ako procesor v našom počítači, ťažko to vyriešime tým, že si kúpime väčší monitor. Počítač potrebuje v stave extrémneho zahltenia rôznymi úlohami jednoducho reštartovať. Ideálne na nejaký čas celkom vypnúť. Aspoň takto to funguje takému IT pračlovekovi, akým som ja.

Pozorujúc našu spoločnosť (seba nevynímajúc) sa nemôžem ubrániť pocitu, že sme to s tými povinnosťami a naháňaním sa, začali tak trochu preháňať. A ako to už pri ponáhľaní sa chodí, človek poľahky zabudne na to podstatné. Na niekoľko podstatných vecí, ktoré sme doteraz do značnej miery zanedbávali, bude teraz dostatok čas. Z množstva vecí, kam teraz môžeme nasmerovať našu energiu by som spomenul aspoň tieto dve:

  1. My sami

Doprajme si informačné ticho. Aspoň krátky čas v priebehu dňa skúsme stráviť o samote. Bez akýchkoľvek informačných vstupov. Vypnime na chvíľu všetko, čo nám zahlcuje myseľ. V ideálnom prípade to na chvíľu odstráňme aj z nášho dohľadu. 

Ak sa nám toto aspoň na chvíľu podarí, nemusíme hneď začať nad niečím, viac či menej dôležitým, premýšľať. Náš mozog a myseľ totiž nezahlcujú ani tak veci ako skôr naše vlastné myšlienky. Všetky veci a okolitý svet sú len podnetmi na premýšľanie. Skúsme chvíľku len tak byť. Jednoducho pozorovať svet v nás a okolo nás bez toho, aby sme sa stratili v nejakých analýzach a posudzovaní toho, čo práve prežívame. 

Nie je to ľahké, však? Dotieravé myšlienky a všemožné emócie… Ak vás zaujíma ako s nimi pracovať, tak vás pozývam na tento webinar.

  1. Naši blízki

Bronnie Ware vo svojej knihe The Top Five Regrets of the Dying píše o tom, že jednou z vecí, ktoré ľudia (hlavne muži) na smrteľnej posteli najviac ľutujú je, že kvôli zaneprázdnenosti nevenovali dostatok času vlastným deťom. Tu som mimoriadne opatrný aj ja sám. Je to už raz tak, že detstvo našich detí sa odohráva na javisku našej najväčšej životnej zaneprázdnenosti. Toto by ale nemalo byť argumentom. Minimálne v týchto dňoch to naozaj neobstojí.

Skúsme, spočiatku aspoň na chvíľu, nestíhať všetko možné aj nemožné. Zastavme sa pri nich. Nechajme sa unášať spontánnosťou chvíle. Naplno si vychutnajme všetko spoločné. Rozhovor, hru, úsmev… Dovoľme aj času, aby sa v týchto chvíľach zastavil.

Ak nemáte deti, možno máte ešte rodičov alebo priateľov. Zavolajte im a počúvajte. Tak ako ste ešte nikdy nepočúvali. 

  1. Naša Zem

Hoc je to iba na chvíľu, Zem sa po dlhej dobe opäť zhlboka nadýchla. Dýchajme spolu s ňou. A spýtajme sa jej, čo pre ňu môžeme ešte spraviť. Poďakujme sa jej za vodu, vzduch a všetko, čím nás ešte stále živí. A nezabudnime sa úprimne ospravedlniť za to, že sa k nej správame ako k otrokyni. 

Je ešte mnoho vecí, o ktorých by sa dalo ďalej písať. Skúsme si to ale napísať každý sám za seba. 

Aspoň na chvíľu nepremýšľajme nad tým, čo nám koronavírus môže vziať. Spýtajme sa skôr, čo nám ešte môže dať? 

“Čas je najdrahšia veličina nenávratnej kategórie.” prof. Jozef Krcho

Zdieľajte tento príspevok

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Späť na Blog