Pilotný tréning bdelej pozornosti na univerzitnej pôde

Späť na Blog

Pilotný tréning bdelej pozornosti na univerzitnej pôde

Tento rok nastúpi prvé z našich troch detí do školy. Ani trochu mi nie je jedno, v akom stave sa slovenské školstvo ocitlo. Frflanie ale nepatrí k mojím životným stratégiam. Raz som sa spýtal samého seba, čo s tým môžem spraviť?

Takmer na každý skupinový kurz bdelej pzornosti pre širokú verejnosť, mi príde nejaký učiteľ. S každou takouto učiteľskou dušou si vravím, aké fajn by to bolo, keby sa mi podarilo dostať mindfulness do nášho školstva. Obrovský prínos vnímam nielen pre samotných učiteľov, ale i žiakov. Ostatne, vizionárske projekty na školách v zahraničí to len potvrdzujú. Aj výskum prináša stále nové dôkazy o tom, že mindfulness na školy jednoducho patrí.

Dnes mi bolo cťou spraviť pilotný tréning pre vzorku učiteľov na Žilinskej univerzite. Je už pomaly tradícou, že keď niekde prídem o mindfulness rozprávať po prvý krát, začíname v atmosfére akejsi opatrnosti až pochýb. Zlom nastáva spravidla potom ako začnem rozprávať o preukázaných efektoch všímavosti na problémy dnešnej doby. Lebo tie sa týkajú každého z nás. Inak tomu nebolo ani dnes. Pôvodne plánovaných 90 minút opäť nestačilo a keby som nemusel vyzdvihnúť deti zo škôlky, tak by nás z miestnosti vyhnala až upratovačka.

Po prednáške som naskočil do autobusu smer Kotrčiná Lúčka. Stál som v strede a vychutnával si doznievajúcu náladu otvorenosti, zdieľania a zdravého uťahovania si zo samých seba, v ktorej sa niesla väčšia časť pilotného tréningu. Moja pozornosť sa po chvíli presunula k rozhovoru dvoch mladých chlapcov, ktorí sa práve stretli v autobuse.

“Čau, odkiaľ ideš?”

“Z praxe.”

A čo, ako bolo?”

“Čo ti poviem, na hovno. A ty zo školy?”

“Hej, už mi z toho… Samá písomka. Polrok. Zajtra konečne páteček.”

“Konečne veru, víkend.”

Toto bola čerešnička na torte mojej doterajšej kontemplácie o tom, ako moc by som chcel svojími aktivitami prispieť k zlepšeniu toho nášho školstva.

Ich rozhovor bol pre mňa učebnicovým príkladom toho, akých ľudí naše školstvo “produkuje”. Poväčšinou otrávených a učiacich sa akurát tak zvládať záťaž. Tešiacich sa na víkend… Za tri bodky si doplňte čo chcete. V tom lepšom prípade asi víkend v prírode, kde načerpajú silu na ďalší otravný týždeň.

Kam sa podela radosť? Prirodzený záujem o to, čo sa chcem naozaj učiť. Chuť objavovať, nebáť sa experimentovať, tvoriť… Prachobyčajná zvedavosť a radosť z toho, čomu sa venujem. Vízia a chuť sa posunúť niekam dopredu.

Ale možno sú títo chlapci len výnimka. Možno je to tak, že drvivá väčšina žiakov študuje to, čo naozaj chce. Niekto ich naučil ako to – čo bytostne chcú v živote robiť – v sebe objaviť. Poznať svoj potenciál, ale aj vlastné hranice. Vytvoriť si víziu a cieľavedomo na nej pracovať. Hlavne s radosťou. A ak prídu prekážky, mať vnútorné nástroje na ich zvládnutie. Nezlaknúť sa (opustiť zónu komfortu).

A naučili ich aj pracovať s tým, čo naopak nechcú. Taktiež vnímať jemné signály svojho tela a podľa toho si nastaviť svoj deň. Kedy spať, ako vstať, kedy je správny čas na veľké výzvy a kedy treba zase odpočívať. Vhodne, nie lustrovaním instaklamu. Tieto deti snáď majú jasno vo svojich hodnotách a vedia, že robiť s nimi kompromisy sa jednoducho nemá. Lebo poznajú výšku dane z predaja vlastnej integrity. A vedia to s kýmkoľvek otvorene vykomunikovať. Jasne, ale bez ublíženia a nežiadúcich následkov. A neboja sa ísť za tým, v čom sú dobrí, no chcú byť excelentní. Nie kvôli peniazom. Jednoducho preto, že im to dáva zmysel. Kiežby.

Kiežby sa Žilinská univerzita inšpirovala Harvardom a prevzala úlohu lídra bdelej pozornosti slovenského školstva. Také je moje dnešné neskromné prianie.

Zdieľajte tento príspevok

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Späť na Blog