Pozornosť a imunita

Späť na Blog

Pozornosť a imunita

A je to tu. Kolabovanie nemocníc začína byť nadohľad už aj v tých krajinách, kde sa zdravotníctvo nenachádza na dlhodobom okraji politického záujmu. Čo potom u nás, v krajine, kde je povinnou výbavou batožiny pacienta k hospitalizácii aspoň jedna rolka toaletného papiera? Situácia vysiela jednoznačný signál o tom, že naše zdravie a životy sú len v našich rukách. A to viac ako doposiaľ. V záplave protichodných informácií sa vynára jediná istota – žiadna voľba nie je absolútne bez rizika. Osobne si myslím, že pre väčšinu starých ľudí alebo tých s oslabenou imunitou je očkovanie rozumná voľba. A myslím si aj to, že ak niekto na svoje zdravie dlhodobo kašle a rozhodol sa spoľahnúť na čerstvé poznatky z béčkovej ezoteriky, vydáva sa na dobrodružstvo, ktoré sa nemusí skončiť šťastným návratom domov.

Ak uprednostňujete počúvanie pred čítaním, tento článok si môžete vypočuť aj ako podcast (8 min):

 

 

Na druhej strane sa však nazdávam, že konvenčná medicína nevenuje dostatočnú pozornosť duševným základom mnohých ochorení. Je to škoda, pretože epigenetika, moderná neuroveda a ďalšie pionierky holistickej medicíny už priniesli množstvo dôležitých poznatkov o silnom potenciáli ľudskej mysle uzdravovať.

V tomto článku sa chcem podeliť o môj osobný experiment s využitím všímavosti (mindfulness) pri ochorení Covid-19. Jeho výsledky si však netrúfam bez podrobnejšieho výskumu zovšeobecniť. No som presvedčený o tom, že princípy všímavosti, ktoré v tomto článku spomeniem, môžu byť nápomocné pri zvládaní akéhokoľvek ochorenia. Odporúčam ich však aplikovať len ako doplnok, nie náhradu, konvenčnej liečby.

Vopred upozorňujem aj na to, že táto prax si vyžaduje dlhodobý systematický tréning, ktorý nestojí iba na každodennej meditácií. Blahodárne účinky všímavosti sa v našom každodennom prežívaní začnú prejavovať až vtedy, keď bdelá pozornosť penetruje do všetkých oblastí našej životosprávy. 

 

Pred dvoma týždňami sa v našej rodine objavil koronavírus. Čakali sme to. Máme tri deti a všetkým bolo jasné, že je len otázkou času, kedy sa vírus zo školy presunie k nám domov. Ja som sa rozhodol podstúpiť ochorenie ako neočkovaný. Som človekom, ktorý sa o svoje zdravie dlhodobo stará. Pravidelné ranné cvičenie a otužovanie sú samozrejmosťou, bez ktorej neopúšťam dvere nášho domu. V posledných týždňoch pred ochorením som zo stravy vypustil ešte všetky sladkosti a dôsledne si strážil množstvo a čas príjmu potravy. Rovnako dôkladne som si dával pozor aj na to, aby som sa v práci nepreťažoval. 

Čerešničkou na torte mojej imunity bola práca s akýmikoľvek stresormi. Berúc na vedomie to, že s nekontrolovaným nástupom stresu sa do krvy začnú vyplavovať hormóny, ktoré oslabujú náš imunitný systém, som ku každému stresoru pristupoval s maximálnou všímavosťou. Doslova všetky negatívne myšlienky sa tešili mojej plnej pozornosti. Čokoľvek s negatívnym znamienkom nedostalo šancu na roztočenie divokého myšlienkovo-emočného kolotoča.

To, že ľudská myseľ resp. ostrá všímavosť môže byť veľmi silným partnerom imunity viem už dávno. Nikdy som však tomuto presvedčeniu nekládol taký veľký dôraz ako tentokrát. Po zhruba dvojtýždňovej intenzívnej príprave som sa cítil fyzicky aj mentálne naozaj mimoriadne silný. A práve vtedy zaklopal na dvere nášho domu pán Covid. 

Nástup ochorenia bol nečakane intenzívny. Po asi dvoch hodinách od prvých príznakov (tuhnutie svalov v obasti šije a malátnosť) nastúpila silná zimnica. Zaliezol som pod perinu a všetku svoju pozornosť som chtiac-nechtiac začal venovať prejavom ochorenia. No inak ako doposiaľ.

Napriek tomu, že som už niekoľko týždňov nečítal žiadne správy ohľadom šírenia koronavírusu a súvisiacim zdravotným rizikám, len čo som zaliezol pod perinu, začali sa mi do mysle vtierať rôzne informácie o tom, čo som k ochoreniu kedy čítal alebo počul. Pridružovali sa rôzne mentálne obrazy röntgenových snímok pľúc a ľudí s dýchacími prístrojmi na tvári. Každú takúto informáciu alebo obraz som zaznamenal, ale nijako nerozvíjal. Asi nemusím zdôrazňovať, že hnacou silou týchto mentálnych produktov bol podvedomý strach. Vždy keď nabral na sile, presunul som k nemu svoju otvorenú a neposudzujúcu pozornosť. Keď sa pominul, presunul som ohnisko pozornosti na fyzické prejavy ochorenia. Striedavo som pozoroval rôzne pnutia, pálenia, tlaky v dýchaní, vibrácie a ďalšie rôznorodé vnemy. Keď som pozornosť zameral na stav svojej mysle, zaregistroval som jemnú averziu k tomu ako sa práve cítim. Napadlo ma vytvoriť k tomuto postoju protipól a tak som začal rozvíjať naozaj plné prijatie ochorenia a všetkého, čo práve prežívam. 

Zanedlho bola moja myseľ prostá akejkoľvek averzie. To, čo zostalo, bol čistý prúd vedomia práve prežívaných fyzických vnemov. Myseľ sa postupne naplnila ľahkosťou akú som v takomto štádiu choroby doposiaľ nepoznal. Niekde v tejto chvíli nastal citeľný zlom v priebehu ochorenia. Fyzické prejavy začali nepatrne slabnúť. Ľahkosť mysle následne prešla do vďačnosti, ku ktorej sa pridružili rôzne myšlienky stimulujúce vďačnosť. Ku vďačnosti sa postupne pridala radosť. Telo aj myseľ zaplavil silný prúd vitálnej energie. 

V takomto rozpoložení (myseľ naplnená slobodou, vďačnosťou a radosťou s dokorán otvorenou pozornosťou ku všetkým fyzickým a mentálnym vnemom) som nehnute spočíval asi desať minút. Neodolal som nutkaniu celý zážitok myšlienkovo analyzovať. Hneď ako som začal premýšľať, začali povznášajúce stavy mysle postupne slabnúť až nakoniec zostala iba jemná ľahkosť a bytostné prijatie všetkého, čo sa práve odohráva. 

Analýza tejto skúsenosti ma priviedla k tomu, že zásadné v celom priebehu ochorenia bolo práve ono prijatie.

Po prvýkrát sa mi podarilo ochorenie naozaj úprimne prijať. Doposiaľ som s chorobou vždy zápasil. Rozmenené na drobné to znamená, že namiesto nenávisti som pristúpil k chorobe z pozície lásky. Po fyziologickej stránke to zrejme prebiehalo tak, že namiesto kortizolu a ďalších stresových hormónov potláčajúcich imunitné funkcie organizmu produkovalo moje telo skôr serotonín, oxytocín, dopamín, možno endorfíny. S istotou to však povedať neviem. Som len presvedčený o tom, že sa mi podarilo vytvoriť vnútorné prostredie, z ktorého bunkové receptory prijímali signály podporujúce vitalitu samotných buniek.   

Ale ktohovie. Isté je len to, že choroba začala ustupovať nezvyčajne skoro. Na druhý deň som dopoludnia ešte polihoval v posteli, no popoludní sa už stav začal citeľne zlepšovať. Týždeň som telu ešte doprial pokoj od akejkoľvek fyzickej námahy. Myšlienky na čokoľvek, čo by ma mohlo vychýliť z rovnováhy som sebavedomo púšťal. Budúcnosť sa mi na niekoľko dní stratila z dohľadu. Namiesto toho som si naplno užíval čas na rodinu. V žiadnom prípade nechcem tvrdiť to, že by uplynulé dva týždne domácej karantény s tromi deťmi bola jedna báseň. Celkom určite sa však pretrvávajúce, nezvyčajne silné, stráženie pozornosti podpísalo pod to, že sme k sebe ako rodina mali počas tohto času bližšie ako snáď kedykoľvek predtým.

Ak by ste si chceli tréning všímavosti vyskúšať, tak jednou z možností sú pravidelné pondelkové online meditácie  –  otvorené skupinové stretnutia prebiehajú každý pondelok o 18.00 cez ZOOM (Meeting ID: 736 720 0064, Passcode: sati).

Ďalšou z možností je systematický tréning cestou interaktívneho online kurzu.

 

Ilustračné foto: Unsplash/Greg Rakozy

Zdieľajte tento príspevok

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Späť na Blog