Veľká nedeľa malého princa

Neraz ostanem prekvapený s akou ľahkosťou sa dokážu deti vzdelávať. Ak sa v nich prebudí prirodzený záujem niečomu porozumieť idú ako píla. Ak je navyše prítomný bdelý dospelák, ktorý ich v tomto krásnom prúde zvedavosti dokáže vhodným spôsobom podporiť, začne sa diať niečo fascinujúce. Nastane fascinujúci prírodný úkaz, ktorý je v konvenčnom školstve vraj pomerne vzácny. Skutočná radosť z učenia.

Ak sa však naskytnú vhodné podmienky, tento jav môže nastať prakticky kdekoľvek a kedykoľvek. Skutočnej radosti z učenia sa u nás najčastejšie prizerám vo sviatočné dni. 

 

V to nedeľné ráno som vstal veľmi skoro. Ticho odpočívajúcej domácnosti som využil na písanie. Vo chvíli keď mi ešte prsty skákali po klávesnici sa otvorili dvere spálne. Roztomilo rozospatý Šimonko nazrel do mojej provizórnej pracovne, aby sa uistil, že nevstával zbytočne.

“Ahóóój tata. Len sa vycikám a prídem za tebou.” 

Napriek tomu, že sa mi moc nechcelo opustiť spisovateľský flow, sadol som si do kúta kuchyne a začal som sa nalaďovať na príchod syna. Nedele u nás patria iba nám a tým, ktorí ich chcú tráviť s nami. Skrátka náš čas. Hovorím tomu veľká nedeľa. 

Malú nedeľu sa snažím prežiť každý deň. Aspoň pár minút, ktoré v bežný pracovný deň venujem iba tomu, čo sa mi naozaj chce. Skutočný relax, v ktorom mentálne opustím všetko, čo sa spája s nejakou povinnosťou.

 

V skutočnom oddychu niet zbytočného úsilia.

 

Šimonko si mi sadol do lona a zababušili sme sa do deky. Po chvíľke láskavého maznania prišla reč na to, ako strávime deň. Do finále sa dostali tri varianty rodinného výletu. Najlákavejšie sa zdalo byť cyklotúlanie Rajeckou dolinou. 

Keď už chlapec začal menovať zoznam vecí, ktoré nesmieme pri odchode z domu zabudnúť, schladil som ho s tým, že podmienkou cyklovýpravy je vhodné počasie. Samozrejme, že to hneď musel skontrolovať. Predpoveď počasia je jedna z mála povolených informácii, kvôli ktorým môže náš šešťročný junáčisko siahať po telefóne.

 

“Tata, o štrnástej až dvadsať stupňov. Ideme do Rajeckej!”

“Teplota je síce fajn, Šimonko, ale rozhodujúce sú dažďové zrážky. To je to číselko vedľa teploty, pri ktorom je napísane mm.” Chopil som sa príležitosti rozšíriť vedomostné obzory nášho malého zvedavca. 

“Aha, no je tu dva bodka dva, tata.”

“To je dve celé dva milimetra. A to je už celkom slušný dážď. Je tam ešte nejaké také číslo?”

“Hej, ešte je tu šesť bodka osem a jedna bodka sedem.”

“Fúha, tak to je šesť celých osem a jedna celá sedem.” Vstal som, aby som z pracovne priniesol pravítko. 

Pomocou veľkých a malých čiarok na ryske pravítka som mu veľmi jednoducho vysvetlil princíp celých čísel a zároveň rozdiel medzi centimetrom a milimetrom. Myslím, že to pochopil niekoľkonásobne rýchlejšie ako ja kedysi v lavici základnej školy. 

Pomocou pravítka som mu ešte pomohol preklopiť abstraktný číselný údaj o zrážkach do reálneho množstva zrážkovej vody. Spočítali sme spolu všetky desatinné čísla o hodnotách zrážok v danom dni a priložením pravítka na tabuľu kuchynského stola som naznačil, koľko vody dnes spadne na zem. 

“Tóľko? Tak to bicyklovať asi nejdeme, že?”

“Veru nie, ale máme skvelý náhradný program.”, snažil som sa rozptýliť závan zbytočnej detskej melanchólie.

Pokým sa Šimonko zvedavo túlal počasím dní nového týždňa, odbehol som do pivnice po foťák. 

Tentokrát bol v stave optimálneho prežívania (flow) Šimonko. Ani trochu neregistroval moje fotografické úmysly. 

Chlapec sa neustále na niečo vypytuje a ja som ho chcel v tejto krásnej činnosti zvečniť. Pozorovanie toho, ako v zdravej zvedavosti rastie, ma napĺňa radosťou. Skutočný balzam pre moju, miestami uťahanú, otcovskú dušu.

 

V rannom kuchynskom šere som sa ho pokúsil lepšie zaostriť pomocným svetlom externého blesku. V momente cvaknutia uzávierky docvaklo aj chlapcovi, že sa opäť raz stal objektom mojich paparaziovských úmyslov. Jeho pozornosť sa okamžite presmerovala na fotoaparát s veľkým bleskom, ktorý už nejaký čas nevidel. 

“Tata, na čo tam máš ten veľký blesk?”

V nasledujúcej sérii jeho krásne zvedavých otázok a mojich starostlivo premyslených odpovedí sa chlapec dozvedel o význame blesku v kocke asi všetko, čo som si pamätal z online kurzu. V nemom úžase som sledoval, ako rýchlo dokáže detský mozog, hnaný úprimným záujmom niečomu porozumieť, spracovávať pomerne komplexné technické informácie. Všetky slovné významy som sa snažil prakticky vysvetliť pokusnými zábermi s rôznymi intenzitami záblesku (Tu navyše Šimonko v náznakoch pochopil význam zlomkov. Keď napríklad videl na skúšobných fotografiách rozdiel medzi 1/2 a 1/8 plnej sily záblesku… ). Keď už na mňa začal doliehať nefalšovaný ranný hlad, začal som vášnivú diskusiu smerovať k záveru. V momente vkladania blesku do púzdra, mi však na zem spadla fólia na úpravu teploty svetla. V silnejúcom hlade som sa to snažil zakamuflovať, tušiac, že by to mohlo spustiť ďalšiu kadenciu neodbytných otázok. 

Zúfalá kamufláž však bola neúspešná.

Chlapca fólia zaujala viac ako moja túžba o presunutie pozornosti smerom ku raňajkám. 

A tak som chtiac-nechtiac začal rozsvecovať rôzne svetlá kuchyne, aby som mu čo najjednoduchšie vysvetlil význam slova “svetelná teplota” a tiež to, ako je možné pomocou kúska obyčajnej farebnej fólie, prispôsobiť teplotu záblesku teplote svetla v miestnosti. 

Keď sa zvedavec konečne uistil, že všetkému dostatočne rozumie, nastal konečne čas na otázku z mojej strany.

“Na čo máš chuť, Šiminko?”

“Rozmixované jablká s banánom.”

Nepamätám si, že by sme niekedy chystali čosi podobné k raňajkám. Ale však prečo nie, vravím si. A takto sa začal príbeh našich prvých ranných smoothie’s. 

Akonáhle mi po skvelom raňajkovom štarte stúpla hladina cukru v krvi, využil som situáciu na to, aby som mu vysvetlil dve dôležité veci. 

A síce rozdiel medzi čerstvo pripravenou potravinou a priemyselno-potravinárskym produktom v kompozitnom obale. No a následne dopad tvorby a kúpy takéhoto obalu na budúcnosť jeho rodnej planéty.

Keď som sa ho po týchto slovách spýtal, či už chápe, prečo som mu pri poslednom nákupe neodobril kúpu lákavo vyzerajúceho smoothie v sáčku, chlapec iba uznanlivo prikývol hlavou. 

 

Malému princovi ostalo jeho milovanej planéty akosi ľúto. 

 

Tentokrát som detskú melanchóliu za zbytočnú nepovažoval. Nechal som ju usadiť sa v tichom kúte chlapcovho srdiečka.

Dúfajúc, že sa mu odtiaľ bude, v kritických momentoch ľahkomyseľných konzumných pokušení, prihovárať slovami súcitu.