O sile a kráse priateľstva

V predchádzajúcom príspevku som písal o tom, čo potrebuje partnerský vzťah k tomu, aby fungoval. Podobne sa pozerám na priateľstvo. 

Veľmi dlho bolo priateľstvo na špičke mojich hodnôt. Z tejto špičky ho zosadilo až manželstvo, keďže manželka sa mi stala najlepším priateľom. Ostatné priateľstvá sa však nikam nevytratili a v posledných týždňoch sa mi opäť prihovárajú v plnej sile. Naplno si vychutnávam ich krásu a chuť, ktorá sa nedá pomýliť so žiadnym iným typom vzťahu.

Zároveň však vnímam akési relativizovanie významu slova priateľstvo alebo kamarát. Podobne ako tomu bolo pri slove láska. A tak týchto pár viet.

Vraví sa, že v núdzi poznáš priateľa. A presne tak to je. Momentálne u nás zažívam obdobie plné energetických výziev. Sme pred kolaudáciou nášho domu a ten si pýta ešte nejaké investície. Lenže moju energiu si nepýta len dokončovanie domu. Rodina a profesia si žiadajú moju energiu predovšetkým a na dokončenie domu jej už príliš nezostáva. Jednoduchým riešením riešením by bolo to celé na niekoho delegovať. Lenže jednoduché riešenia majú svoje “OK, ale…”. Namiesto jednoduchých riešení jednoducho prišli priatelia. 

Najkrajšie sa to ukázalo na stavbe prístrešku, ktorý je našou predposlednou stavebnou výzvou na ceste ku kolaudácii.

Stavebné rezivo aj väčšinu materiálu som mal, čo ale chýbalo boli ľudské kapacity. Postavenie prístrešku ponáhľalo, pretože jeho strecha bude zelená a tekutú hydroizolačnú vrstvu pod zeleň bolo potrebné spraviť skôr ako prídu dažde alebo nebodaj mrazy. Problém s kapacitami vyriešili dvaja kamaráti. Jeden hlavne po odbornej stránke a ten druhý dal zo seba tiež to najlepšie. Na celej veci ma fascinovalo, že napadla jediná zbytočná otázka. Riešili sme iba technické záležitosti a každý pracoval tam, kde bol práve najužitočnejší. Naplno. Prístrešok doslova vyletel. S nemým úžasom som pozoroval tesárske majstrovstvo na jednej kamarátskej strane a ochotu drieť do potu na tej druhej. 

Zdá sa, že energia, ktorú priebežne vkladám do priateľstva prišla teraz ku mne. Vo chvíli, kedy som ju najviac potreboval. Bez toho (alebo vďaka tomu?), že by som ju očakával.

Pred prísaním tohto príspevku som sa sám seba spýtal, v čom sa priateľstvo líši od manželského partnerstva? Teda okrem toho, že s priateľmi nezdieľam jednu posteľ… 

Neprišiel som na nič zásadné, čo by sa odlišovalo od faktorov predurčujúcich fungujúci partnerský vzťah. Priateľov vo svojom živote rozpoznám jednoducho. Nevytratia sa z môjho života hneď ako sa na oblohe ukážu prvé mračná. Vychádza to z dôvery, ktorá je základným kameňom priateľstva. So všetkými priateľmi zdieľam príbuzné hodnoty a neustále tam dochádza ku vzájomnému obohacovaniu. Ak si občas niečo darujeme, tak je to predovšetkým čas. Vždy je tam úprimný záujem o to, ako sa komu z nás darí. Ešte úprimnejšia je radosť z toho, ak sa niekomu darí naozaj dobre. Nazývam to zdieľanou radosťou a je to jeden z najkrajších ľudských pocitov aké poznám. Dá sa kultivovať. Jej protikladom je závisť, ktorá priateľstvá naopak dusí.