Čím nás obdarila koronapauza

Asi ma budete chcieť ukrižovať, ale za tzv. koronakrízu som ja osobne mimoriadne vďačný. To preto, že čo sa na začiatku javilo ako kríza, bola v skutočnosti obrovská príležitosť. Myslím, že pre každého z nás, ale s istotou to viem povedať len o sebe. V nasledujúcich riadkoch vysvetlím prečo.

Obdobie tesne pred koronou sa u mňa spájalo s významnými pracovnými míľnikmi. Podarilo sa mi dohodnúť spoluprácu s niekoľkými dôležitými klientmi a všetko sa začalo javiť ako žatva na poli mojich doterajších snáh o významný posun môjho koučingového živobytia. Asi už nikdy nezabudnem na moment, kedy som sa k jednému z týchto klientov chystal úvodnou prednáškou zahájiť skupinový kurz. V momente kedy som bol na odchode z domu a dotkol som sa kľučky vchodových dverí mi zazvonil telefón. „Veľmi ma to mrzí, ale bolo zasadanie krízového štábu. Musíme to zrušiť.“, zaznelo na druhej strane linky. V tom momente som si uvedomil, že práve spadla prvá doštička môjho klientského domina. Prvá myšlienka, ktorá mi v tom okamiha vzišla na um bola:

„Tak. A teraz sa ukáže, či skutočne dokážeš žiť to, o čom učíš.“ 

Hádajte aká bola moja reakcia. Verte-neverte, vo svojom vnútri som sa naozaj usmial.

Vrátil som sa do kuchyne a so srdcom naplneným pokojom a prijatím som povedal manželke, kto mi práve volal a čo bude pravdepodobne nasledovať. Toto bol začiatok mojej koronapauzy. Podobne ako v prípade mnohých z vás sa moje plány o najbližšom období z momentu na momentu prevrátili hore nohami. No nielen pracovné. Tým správnym spôsobom aj rodinné. A o tom sa chcem s vami v tomto článku podeliť.

V pôvodnom pro-kariérnom scenári som sa videl doma v podvečeroch venovaných hlavne príprave na nasledujúce dni. Ráno odložiť deti v škôlke a popoludní ich vyzdvihnúť. Trošku s nimi akože byť a tak viac-menej celý týždeň. Tým „akože byť“ myslím to, keď sa popoludní stretnú unavení rodičia a škôlkovo-usedené deti v jednej domácnosti. Stret dvoch ťažko zlúčiteľných svetov. A toto bolo posolstvo, s ktorým som posledné tri mesiace pracoval – Ja a moje deti.

Moja pracovne rozbehnutá myseľ si na začiatku povedala, že OK, nepracuješ vonku, pracuj doma. A teda, že bolo na čom. Rozostavaný dom sa v mojich predstavách poľahky zmenil na svojpomocne rozkvitajúcu chalúpku. Nebolo by na tom nič zlé, keby som si nekládol tú hlúpu otázku:

„Čo ale s deťmi?“

Z bezpečenostných dôvodov sme prerušili osobný kontakt so svokrovcami, ktorí sú pre našich drobčekov viac ako len dedko a babka, ktorých vidia v lepšom prípade raz týždeň. Pravdupovediac, v mojom najviac vyťaženom období im boli svokrovci viac rodičmi, než ja otcom. Zvykol som si na to a automaticky som v nových podmienkach hľadal (a našťastie nenašiel) novú náhradu za starostlivosť manželkiných rodičov. Spočiatku som si takmer nevedel predstaviť ako to doma zvládneme. Lucka ťahala chod domácnosti spestrovaný non-stop starostlivosťou o pätnásť mesačného Filipka. Ja v neustálom záťahu na stavbe a príprave online kurzov. Starostlivosť o dve staršie deti teda niekde vo vzduchoprázdne. Dnes už viem, že žiadnu starostlivosť nepotrebovali.

„Potrebovali len moju pozornosť a absolútnu bdelosť.“

Nevídaná náročnosť, či skôr ťažkopádnosť, prvej polovice koronakrízy sa po mojom otcovskom prebudení zmenila na rodičovskú hĺbku a radosť doteraz nepoznaných rozmerov. Posolstvo koronapauzy ma zasiahlo natoľko, že som sa rozhodol o ňom s vami podeliť.

Niečo z tohto nádherného putovania budem príležitostne zverejňovať na tomto blogu. To ostatné sa, dúfam, dočká knižného vydania. Nateraz toľko. Na dnes mám pre vás už iba jednu skúsenosť. Včera som bol s deťmi na nákupoch v meste. Počas korony som chodil takto raz týždenne sám. Deti boli celý čas doma. Včera išli prvýkrát so mnou. V mojom doterajšom otcovskom putovaní bol včerajšok najkrajším dňom prežitým so svojími ratolesťami.

Nie kvôli tomu, že by išli veci hladko. Kvôli tomu, že sme to všetko hladko zvládli a postupne sa naučili z rodičovstva konečne naplno radovať.

Malá ukážka z môjho pondelkového putovania postkoronálnou Žilinou v doprovede našich dvoch tigríkov:

Náš maratón nákupov a poviností začal žilinskom v Auparku. Ako sme prechádzali okolo kenotníctva, šesťročný Šimonko si zrazu spomenul na moje staré hodinky, ktoré som mu pred pár dňami daroval. Dohodli sme sa vtedy, že ich vybitú baterku pri najbližšej návšteve mesta vymeníme za novú. Pri pohľade do nablízkaného výkladu sa v Šimonkovi zobudila táto nedávna spomienka.

“Tata, tu je obchod s hodinkami. Tu môžeme kúpiť tú baterku.”

O novej baterke sme sa bavili ešte pred víkendom a ja som si na ňu v pondelok ráno vôbec nespomenul. Keď som Šimonkovi oznámil, že baterku teraz nekúpime, lebo nevieme aký typ to má byť, keďže sme hodinky doma neotvorili a ani nevzali so sebou, prišla detská reakcia, ktorú neradno len-tak odbiť.

“Tata, ale veď si mi sľúbil, že keď pôjdeme najbližšie do mesta, tak ju kúpime.”

“Áno Šimi, lenže to bolo pred niekoľkými dňami a dnes ráno som si na to popri tom všetkom nespomenul. Ani ty nie. Namiesto toho, aby si si hodinky pripravil, si sa dookola vypitoval, kedy už konečne pôjdeme…” Toto som povedal síce citlivým tónom hlasu, no keďže to obsahovalo zbytočnú výčitku, citlivé to ani trochu nebolo. Šimonko začal v nabiehajúcom hysáku okamžite protiargumentovať. V tom mi našťastie v mysli zasvietila červená kontrolka nedostatku bdelosti.

Bolo jasné, že akékoľvek ďalšie vysvetľovanie by bolo zbytočné. Akurát by tak vystupňovalo jeho zúfalosť do extrému. Namiesto chladného logického blábolenia som sa teda uprostred Auparku zastavil, čupol si k Šimonkovi a z toho najúprimnejšieho súcitu, akého som bol v tej chvíli schopný, som sa mu otcovsky zahľadel do uslzených očí. Vzal som do svojich dlaní jeho drobné rúčky a nežne predniesol: “Veľmi ma to mrzí synček.”

Prial by som vám vidieť tú okamžitú zmenu na jeho tvári. Návrat života do zranenej detskej duše.

Bleskový účinok skutočného súcitu. 

Vrúcne som ho objal a po krásnej chvíli som len dodal, že teraz sa už síce nemôžeme vrátiť domov po hodinky, ale nabudúce na to určite nezabudneme.

Neviem, či to bola len táto nádejná informácia alebo za tým bol celkový stret našich sŕdc, no po rozbiehajúcom sa hysáku nebolo ani stopy. K hodinkám už v ten deň ani slovo. Pokračovali sme ruka v ruke ďalej usmievajúc sa na všetko navôkol. Bol som na seba hrdý.