Prekuknúť samého seba

Deti mi častokrát ponúkajú ukážkové príklady toho, aké jednoduché je nechať sa zviesť nekontrolovanou pozornosťou. Človek môže zažiť deň plný krásnych zážitkov, no stačí jedna nepodarená a vec a myseľ sa zamotá práve do nej. 

Boli sme si s deťmi trochu zaliezť. Dvaja starší si už chceli skúsiť sedák a vyliezť až tam, kam ich sily a skrotený strach pustia. 

Šlo im to super a všetci sme kypeli radosťou. Nadšenie z prekonávania vlastných hraníc, nový pohľad na svet z výšky plochej steny, adrenalín… 

Zľahka som ich motivoval k prekonávaniu dosiahnutého rekordu, ktorý sa každým novým výlezom posúval. No potom nastal zlom.

Keď sme všetci, plne spokojní, odchádzali už odchádzali domov, padla zmienka o tom, že najstarší syn „dal“ nový súrodenecký rekord. Presne o jeden chyt vyššie ako dcérka, ktorá sa s touto informáciou odmietala zmieriť. Radosť, nadšenie a spokojnosť boli v okamžiku preč. 

Všetky tie okamihy mimoriadneho výkonu upadli do zabudnutia a myseľ sa zahryzla iba do toho, že niekto iný je držiteľom nového rekordu – vymysleného konceptu akéhosi úspechu.

Spozornel som a skúšal som jej dohovárať, že brat je predsa o dva roky starší, že vyliezla iba o jeden úchyt nižšie, že má veľmi elegantnú techniku lezenia… Nič nezaberalo. 

Jediné, čo počúvala bola smutná pieseň nezdaru. Pieseň, ktorú skomponovala jej vlastná myseľ.

Prestal som teda argumentovať a dal som jej čas. Vrátili sme sa k tomu neskôr, keď sa situácia zopakovala pri inej aktivite. Tam už to dokázala stráviť. 

Ako výnimočne nadšený otec som jej zagratuloval k novému osobnému rekordu. Dokázala prekuknúť samu seba. 

A čo mi dospeláci? Koľkokrát sa nám stane, že zažijeme počas dňa množstvo krásnych zážitkov, no naša pozornosť sa večer zakusne práve do toho jediného, ktorý bol skôr zvláštny, nepríjemný, oberajúci o energiu…