K rozhovoru o psychických problémoch dnešných dospievajúcich detí

“Z rozsiahleho prieskumu zameraného na emočné prežívanie dnešných detí jednoznačne vyplýva celosvetový negatívny trend. Súčasná generácia bude mať viac emocionálnych problémov než predchádzajúca. Bude osamelejšia, depresívnejšia, zlostnejšia, menej disciplinovaná, nervóznejšia s väčším sklonom k obavám, impulzívnejšia a agresívnejšia.” 

Na toto upozorňoval Daniel Goleman v knihe Emocionálna inteligencia, ktorá vyšla pred 27 rokmi. Keď som to pred pár rokmi čítal ja, nadobudol som pocit, že myslí skôr deti v nejakej vzdialenejšej budúcnosti.

Cez víkend som si prečítal rozhovor s riaditeľkou jedného slovenského gymnázia. Jej slová sa mi odvtedy točia v mysli. Tu je krátky výber. Podľa všetkého nie vytrhnutý z (minimálne) celoslovenského kontextu:   

…V žiadnom prípade nechcem, aby to vyznelo ako problém našej školy a aby k nám potom žiaci nechceli ísť študovať. Je to celoslovenský problém. My máme akurát odvahu povedať, že ak v rámci celej spoločnosti niečo neurobíme, vychováme generáciu neurotikov. Keď budeme na oboch stranách katedry jesť antidepresíva polievkovými lyžicami, bude už neskoro. Naša školská psychologička v škole takmer spáva. Stále má sedenia so žiakmi aj rodičmi…    

…V druhom ročníku máme triedu, kde päť detí užíva antidepresíva a jedna žiačka je v nemocnici. Rodičia nemusia škole oznámiť, že ich dieťa užíva antidepresíva a z mnohých dôvodov to ani nerobia…

…Neraz som priamo zo školy volala sanitku a dieťa odviezli s psychickými problémami. Vlastný rodič mu to neveril a povedal mi, že to má z toho, že si doma stále kreslí čierne postavy. Rodič nie je schopný obrátiť to a uvedomiť si, že dieťa si kreslí čierne postavy, lebo sa cíti zle. Máme kluby anonymných alkoholikov pre dospelých, ale pre deti, ktoré potrebujú podpornú liečbu, nemáme žiaden klub. Deti sa potrebujú stretnúť a porozprávať s niekým, kto im rozumie…

…Lenže tie trpiace deti sú tu teraz. Tento rok ich máme šesť a budúci rok ich bude dvanásť. A to sa bavíme o inteligentných deťoch – gymnazistoch, ktorí to dokážu pomenovať a priznať sa. Viete, koľko detí ani nevie, čo sa im deje..?

…Nemôžem sa na to pozerať. Na prípady, keď mi ráno volá mama, že jej dcéra si v posteli drží paplón cez polovicu tváre, plače, treba jej cikať, ale nevstane z postele, lebo sa bojí, že keď sa odokryje, bude musieť fungovať. Počuli ste to už niekedy? Je to absolútny des… 

…Celá spoločnosť je zameraná len na seba. Prosím, všímajme si ľudí naokolo. Ak ste jeho najbližší, musíte cítiť, že trpí…

…Školský systém zdrevenel. Rozprávame sa o tom, že deti majú byť kreatívne, ale celý čas tlačíme na výkon… 

…Deti sa necítia dobre, sú úzkostné, trápia ich depresie a majú nulovú motiváciu na plnenie si vlastných snov…

…Oveľa dôležitejšie, než poznať každý chemický prvok sústavy, je, aby vedeli rozlíšiť cenu od hodnoty. To deti nevedia, lebo v škole sa stále ženieme za výsledkom testu. Na stužkovej im potom vedieme múdre reči o tom, že život nemôžu naplniť výkonom, ale vzťahmi, pričom celý život ich tlačíme do výkonu…

Tento rozhovor nadväzuje na riaditeľkin otvorený list komusi tam hore.

Vravím si, že to muselo vyvolať nejakú odozvu. Po dlhej dobe teda otvorím noviny hľadajúc onu odozvu. V novinách sa píše, že padajú kryptomeny, naša vláda, vyrábame a predávame superzbrane, riešime nedostatky chatbotov… A život ide ďalej.

Premýšľam ako asi takýto rozhovor v rôznych ľuďoch rezonuje.

Pán BIZNIS: Zaujímavé. Správny čas investovať do kliník detskej psychiatrie.

Pán LIEK: Musíme vyvinúť nové antidepresíva. Také, ktoré budú mať minimálne vedľajšie efekty na detský organizmus.      

Pán KYBORG: Je na čase implantovať deťom čipy pomocou, ktorých dokážeme ovládať emocionálne rozpoloženie.

Pán POLITIK: No a?

Pán OBEŤ: Za to všetko môžu počítačové hry, sociálne siete, to-tí kamaráti, pandémia…

Pán HRDINA: Kde som spravil chybu?

Pán TVORCA: Ako môžem svoje dieťa získať späť?