Keď život volá o pomoc, treba počúvať. O sile súcitu.

Ak niečo pomáha ľudstvu prekonávať ťažké časy, tak je to súcit. Súcit je o schopnosti vcítiť sa do utrpenia niekoho iného a túžbe na tomto utrpení uľaviť. Na rozdiel od ľútosti, ktorá medzi nami vytvára hranice, súcit tieto hranice rúca a naše srdcia prepája. Súcit dodáva našim životom príchuť ľudskosti. Nedávno mi to pripomenulo jedno malé mačiatko.

Za oknom suterénu nášho domu je štrkom vysypaný priestor (anglický dvorec), v ktorom sa nedávno uvelebila mačka, aby tu na svet priviedla šesť tigrovaných chlpáčov. Je to bezpečné miesto, v ktorom boli perfektné chránené pred predátormi. V tomto priestore je však vyvedený začiatok drenážnej rúry, ktorá odvodňuje dom. Zvedavým chlpáčom sa po mesiaci labzovania podarilo z tejto rúry stiahnúť ochranný kryt a dve najzvedavšie padli na samé dno, asi dva metre hlboko až niekde k základovej doske domu. Jedno z nich pád prežilo a neutíchajúcim mňaučaním prosilo o pomoc. Problém bol v tom, že štrkom vysypaný priestor mal vlastnú betónovú platňu, cez ktorú tá drenážna rúra prechádzala. Štrk by sa dvom chlapom za deň možno podarilo odhrabať a povynášať, no rozbíjať oceľobetónovú platňu a odstraňovať asi tak dve tony mokrého ílu pod ňou bolo jednoducho nereálne. 

Skúšali sme teda mačiatku spustiť do rúry s priemerom desať centimetrov pás geotextílie upevnenom na drôte. Mal to byť pre mača rebrík, po ktorom by sa vydriapalo dva metre naspäť. Nepomohlo. Prešla noc, počas ktorej sa každému z nás o mačiatku snívalo. Ráno prišeil nápad s priemyselným vysávačom. Strčili sme na dno rúry hadicu, prisali mačiatko a pomaly ťahali hore. Zakaždým sa mu však podarilo spadnúť späť. Keď sa to nepodarilo ani na x-tý pokus, vzdali sme to. V ten deň nás čakalo betónovanie poterov a už tak sme nestíhali. Zhodli sme sa na tom, že sme spravili čo bolo v našich silách a už máme právo to vzdať.

Celý deň som rozmýšľal nad tým ako deťom poviem, že v živote to tak niekedy chodí, že pomôcť nedokážeme. Že smrť patrí k životu.

Neustále mi však liezla do hlavy myšlienka, že deti chcú počuť niečo iné.

Keď som už za tmy umýval náradie a moje dažďom unavené telo sa pýtalo do teplej sprchy, prišla mi na um myšlienka, ktorá nemala racionálny základ. Skúsiť odhrabať zo štrku, čo sa dá a dostať sa tak aspoň o kúsok bližšie k mačiatku. Bez toho, že by som mal plán čo potom ďalej, som si povedal, že ak mača ešte žije, tak to skúsim. 

Zišiel som k otvoru a zamňaučal. Z temnoty sa však šírilo iba mrazivé ticho. Po chvíli ešte jeden pokus. Keď ma už začínalo bolieť pri srdci, ozvalo sa tiché stonanie.

Predstavil som si ako tam to mača leží pri svojom mŕtvom súrodencovi. Dva dni v tme, vlhku a chlade. A tak som začal hrabať. Deti nalepené na okne. Únava a hlad náhle zmizli. Zostalo iba premočené telo a sopel do rukáva. 

Podarilo sa mi dostať sa asi štyridsať centimetrov bližšie. Stále však zostával jeden a pol metra. Zvyšky nádeje som vkladal do mierneho napriamenia drenážnej rúry. Zapol som vysávač a dúfal. Keď som sa na desiaty krát nedostal ďalej ako ráno, začínali posledné uhlíky nádeje prudko vyhasínať. 

V tom mi mysľou preletela spomienka na príbeh stroskotaného pilota v zimných Andách, o ktorom píše Exupéry v knihe Zem ľudí. Stroskotanec sa brodil snehom bez vidiny záchrany až do bodu, kedy vyčerpaním padol do snehu. V mysli sa už lúčil so svojou rodinou.

Povedal si, že toto by nezvládlo ani zviera. Vzápätí ho však napadlo, že človek nie je zviera. A tak vstal a pokračoval. Zachránil sa. 

Spomienka na tento príbeh prelomila beznádej. Naozaj sme skúsili všetko? V tom vnuknutie. Dať na koniec vysávačovej hadice trochu sekundového lepidla. Keď som už po chvíli opatrne ťahal hore drenážkou mňaukajúceho tvora, pocítil som v sebe čosi mimoriadne ľudské. 

S vychudnutým a vyziabaným chlpáčom v rukách som zaklopal deťom na okno. Začala bujará oslava záchrany života, na ktorej nezostalo jediné oko suché. Čas sa zastavil, hranice zmizli. Zostala iba radosť a pocit spolupatričnosti.

V ten deň nepotrebovali naše deti počuť o smrti. Chceli lekciu o súcite.

Malý kocúrik dostal za svoj dvojdňový boj o život Oscarové meno Oskar. Druhou vytrvalostnou odmenou mu je pevné miesto v našej domácnosti.