Na hnev pozor. Hlavne pred voľbami.

Politickým témam sa na svojich stránkach vyhýbam. Dnes však urobím výnimku, lebo nedokážem len tak nečinne pozorovať to, ako sa v terajšej politickej kampani manipuluje s emóciami. 

Nasledujúce riadky sú môj odkaz tým, ktorí vidia v osobe Mariana Kotlebu nápravcu neduhov našej krajiny. 

Dneškom si svet pripomína výročie udalosti, ktorá sa nás zdanlivo až tak netýka. Zdanlivo. Lebo to málo, čo som v predvolebnom priestore sociálnych sietí nestihol prekliknúť, ma napĺňa skutočnými obavami z prízraku temných stránok našej nedávnej minulosti.

Zdá sa, že krehké hranice predvolebnej charakternosti defitnitívne padli. Začala sa hra na najnižšie ľudské pudy akej som bol kedy svedkom. 

Že sme ako Slováci nazlostení, (Pardon, v skutočnosti sme frustrovaní. Hnev je až dôsledkom toho, že naša túžba po spravodlivosti je dlhodobo prehliadaná.) nie je nič nové pod slnkom. No, že sa táto spoločenská skepsa zneužíva na štvanie proti nejakému etniku, je pomerne nová vec. Teda zdanlivo. Už sme to tu pár krát mali. O lavíne nenávisti, ktorú toto nenávistné burcovanie spustilo, však dnes už radšej moc nehovoríme. A keď už, tak pošušky a opatrne pritom ukazujeme prstom na niekoho iného. 

Dnes je 75. výročie oslobodenia Osvienčimu. Ak nám tu uniká spojitosť so Slovenskom a tým, čo sa práve teraz deje, tak snáď pomôže iné výročie. Deň, ktorému, žiaľ, nevenujeme už naozaj žiadnu pozornosť. O dva mesiace (25. marca) to bude presne 78 rokov, čo bol zo Slovenska vypravený prvý transport smrti. Do vagónov určených na prepravu dobytka nastúpilo v Poprade tisíc žien a dievčat zo šarišsko-zemplínskej župy. Z tejto tisícky prežilo Osvienčim údajne dvadsať z nich. Toľko krátky exkurz do histórie. V ďalších riadkoch si Ti dovolím tykať. Neber to, prosím, ako prejav neúcty. Práve naopak, skús to vnímať ako znak našej spriaznenosti. A skús prosím aspoň trochu veriť tomu, že nás spája viac než len frustrácia z toho, ako sa tu bačuje. Prajem si, aby nás spájala aj nádej v to, že vec sa dá ešte stále riešiť inak, než nenávisťou voči (iba) dôsledkom prehnitého systému.  

Aj mňa zlostí, keď vidím ako sa tu rozkradlo už takmer všetko, čo vzišlo z mozolov našich otcov. Je mi smutno, keď vidím ako sa tu udupala zodpovednosť za zločiny. Je mi do plaču, keď vidím rozpredané a zlinčované, ešte donedávna panenské, kúty prírody. A ak ma niečo napĺňa zúfalstvom, tak je to zastieranie brutálnej vraždy tými, ktorí by za ňu mali rozdávať právoplatné rozsudky. Ak toto nie je dno, tak dna, na ktoré môžme ešte klesnúť sa naozaj bojím. Nie kvôli sebe, ale kvôli deťom, ktoré sa do takejto krajiny narodili a ktorých sa toto bezbrehé rozkrádanie štátu bytostne dotýka. 

Chcem Ťa však poprosiť o jednu vec. Nedaj sa vtiahnúť do násilného štvania proti nejakej menšine. Ak by štát riadili čestní a kompetentní ľudia, žiadna problematická menšina by neexistovala. A nemyslím to tak, že by boli nútení robiť “podradné” práce, len aby nevyciciavali zmrzačený sociálny systém. Som presvedčený o tom, že keby pri kormidle tejto krajiny boli ľudia, ktorí na to majú nielen skúsenosti, kompetencie, ale predovšetkým charakter, nič ako “cigánsky problém” by sme nepoznali. Cigáni by boli ľudia s rovnakou štartovacou čiarou, na akej som stál pri narodení ja alebo Ty. Ak mi neveríš, že sa to dá, choď sa pozrieť do Spišského Hrhova. 

Asi mi chceš povedať, že to je jeden príklad z milióna. Máš pravdu, je to jeden z mála príkladov úspešnej integrácie. Vieš prečo? Pretože je to jeden z mála príkladov, kde sa verejnej moci chopil človek s víziou, schopnosťami a neprestrelným charakterom. Priznávam, takých je zatiaľ v politike málo. Sme mladá krajina a veci potrebujú svoj čas. Potrebujeme stavať na pochopení skutočných príčin a schopných ľuďoch, ktorí to tu ešte nezabalili.

Ak mi chceš povedať, že aj Marian Kotleba má viziu ako vyriešiť “rómsku otázku”, tak Ťa prosím o jeden príklad fungujúcej integrácie. Jeden príklad, ktorý môžme hrdo ukázať demokratickému svetu. Nie rádoby “upratovane špiny”, ktorá vzišla z ľudskej ľahostajnosti a prežierania eurofondov.

Skús byť prosím opatrný voči nenávisti k akémukoľvek etniku. Nenávisti, ktorú sa v Tebe snaží niekto rozdúchať. Z nenávisti nikdy nič prospešné nevzišlo. Len bolesť, plač a hanba. 

Donedávna sa tu štvalo proti Maďarom. Ten, ktorý z nenávistného štvania získal najviac politických bodov, má dnes plnú garáž bezcharakterného luxusu a svoju luxusom maskovanú duchoprázdnotu rafinovane ukrýva pred všetkými, ktorí mu kedysi dali svoj hlas. 

Kedysi Židia, Maďari, dnes Cigáni alebo imigranti. Mení sa len terč, šíp je napustený rovnakým jedom. 

Nenávisť, na ktorú sa v predvolebnej kampani Mariana Kotlebu hrá najviac, je jedna z najmocnejších emócií s katastrofálnymi dôsledkami. Rád by som Ti porozprával o príbehoch, ktoré mi doslova vyplakali obyčajní ľudia v Srbsku, Východnom Turecku, iránskom Kurdistáne alebo na Srí Lanke. Za (len trochu) odlišnými tragickými príbehmi, ten istý scenár. Na začiatku spoločenská frustrácia, potom sa zjavil “hrdina” s receptom nenávistného štvania proti dôsledkom (nikdy nie skutočným príčinám!), nasledovalo krvyprelievanie, plač a na konci hanba. Doprial by som Ti pohľad do prázdnych pohľadov ľudí, ktorí nedokázali vysvetliť, ako sa také niečo mohlo stať. Netušia, kde sa to v nich vzalo. Netušia ako to mohol niekto dokázať. Ututlať v nich ľudskosť a prebudiť najnižšie zvieracie pudy. 

Nechcem Ti teraz hovoriť koho máš alebo nemáš voliť. Chcem Ťa len poprosiť, aby si šiel voliť. No bol opatrný voči tomu, čo Ťa k Tvojmu voličskému hlasu vedie. Ak je to nenávisť, buď opatrný. Zlosť je to najprimitívnejšie, čo môže ľudí spojiť. A aj to len zdanlivo. 

Ešte raz Ťa prosím, aby si nikomu nedovolil zabiť v sebe nádej na pozitívnu zmenu. Nemyslím kozmetickú zmenu, ktorá sa maskuje za fešáckou tvárou. Myslím nádej na zmenu, ktorú môžu priniesť iba takí ľudia, ktorí na to majú predovšetkým charakter. Nepozeraj na to, čo o niekom hovoria iní. Informácie sa vytrhávajú zo širších súvislostí a nechutne sa s nimi manipuluje. Prachsprostá demagógia. Nedaj sa lacno oklamať. Daj si námahu a skús sa dozvedieť viac o tom, čo ktorý z kandidátov na zmenu už v živote dosiahol. Aké skúsenosti a odvedenú prácu v prospech tejto krajiny vie ukázať. A najmä, skús odhanúť jeho skutočné hodnoty a charakter. 

Buď bdelý, Priateľu.

Na záver mám pre Teba už len tento krátky rozhovor medzi starešinom a mladým chlapcom, ktorí sa traduje v indiánskom kmeni Cherokee:        

V každom z nás sú dvaja vlci. Jeden je hnevlivý, žiarlivý, falošný, závistlivý a arogantný. Ten druhý je láskavý, empatický, čestný, veľkorysý a pokorný. Títo dvaja vlci medzi sebou neustále bojujú. 

“A ktorý z nich vyhrá”, spýtal sa mladý chlapec?

“Ten, ktorého živíš”, odvetil starý muž.