Pandémia strachu a nenávisti. Ako ju ukončiť?

Späť na Blog

Pandémia strachu a nenávisti. Ako ju ukončiť?

Začiatok konca nastane vo chvíli, kedy prestaneme načúvať strachom na druhej strane barikády.

Ak by ste si tento článok radšej vypočuli ako podcast, tak nech sa páči:

 

Snažím sa tomu skôr vyhýbať, no občas mi nedá, aby som sa na týchto stránkach nevenoval aj spoločensko-politickým témam. A nedá mi to ani tentokrát. 

Smútok z postupného polarizovania spoločnosti u mňa postupne prechádza v strach. Nie je to však ten typ strachu, ktorý nás iba zbytočne blokuje. Je to strach srdca, ktorý mi hovorí, že niektoré z mojich dôležitých hodnôt a potrieb – sloboda a bezpečie – sú vážne ohrozené.

Nie som antivaxer. Očkovanie proti Covidu-19 vnímam v balíku rozumných riešení kritickej situácie aj naďalej. No snažím sa lepšie porozumieť aj ďalším častiam tohto balíku. Moment, v ktorom som sa o ďalšie riešenia situácie začal zaujímať viac, nastal vo chvíli, kedy som prvýkrát začul sebavedomý názor o tom, že jediným riešením dnešnej situácie je povinné očkovanie. Kombinácia slov “jediné” a “povinné” mi prišla ako z iného sveta, než je ten, v ktorom chcem vychovávať naše tri deti.

Môj strach plynie z toho, že o “jedinom” riešení počuť stále viac.

Nostalgicky sa obzerám do ešte nedávnej minulosti. Pandémia aj našu krajinu zasiahla nepripravenú. Napriek lamentovaniu tu však bolo cítiť aj svornosť a solidaritu. Azda každá šijacia mašina šila rúška a tí, čo ich nešili, slovenské rúška s ochotou kupovali. Krachujúce reštaurácie sme podporovali objednávkami cez donáškový servis. Pri dovolenkovaní na Slovensku sme sa utužovali spokojnosťou z podpory ochrnutého domáceho cestovného ruchu. Pravidelnou súčasťou víkendu sa pre väčšinu z nás stalo aj ochotné postavenie do radu na kontroverzný výter nosných slizníc… Nepriateľ bol jasný, panovala jednota.

Rozkol jednoty, zdá sa, nastal až s ďalšími ad-hoc opatreniami. Opatreniami, ktorým čosi chýbalo. Áno chýbali aj dáta. No domnievam sa, že okrem dát tu chýbalo a stále chýba ešte niečo iné, oveľa dôležitejšie. Široká a otvorená diskusia zástupcov všetkých, ktorých sa prijaté opatrenia dotknú.

Prečo široká?

Pretože pandémia Covid-19 už dávno nie je iba epidemiologicko-virologický problém. Je to už civilizačno-kultúrny problém, ktorého riešenie nemožno zveriť iba do rúk hygienikom a úzko špecializovaným a selektovaným odborníkom. Prečo si myslím, že selektovaným? Neviem si skrátka inak vysvetliť to, že v mienkotvorných médiach nezaznievajú hlasy špičkových epidemiológov, ktorí povinné očkovanie vnímajú ako kontraproduktívne.

Problém rozdelenej spoločnosti si podľa mňa žiada širokú, otvorenú a odbornú diskusiu zástupcov všetkých dotknutých strán a to z oboch táborov. Samozrejme a predovšetkým medicínskych špecialistov. No “nielen” ich. Prijaté opatrenia nemožno podnikateľom a “kultúrnym bunkám” krajiny oznámiť večer pred ich prijatím. Riaditelia škôl, učitelia, rodičia školopovinných detí ako aj samotné deti nemôžu byť bez prípravy ponechaní napospas dôsledkom dištančného vyučovania. Zamestnanci s hypotékami na krku nemôžu byť postavení pred voľbu “buď-alebo” v prípade, že nie sú objektívne informovaní o všetkých známych rizikách tej-ktorej voľby. Psychológovia sa musia k prijatým opatreniam vyjadrovať preventívne a nahlas, nie ex-post niekde v zákutiach mediálneho priestoru. A ako už je zvykom, na konci neúplného zoznamu uvádzam tých, ktorí hľadajú riešenia minimalizácie environmentálnych dopadov diskutovaných opatrení.

Myslím si, že pokiaľ takúto diskusiu odmietneme a naďalej budeme presadzovať iba “jediné” riešenie situácie, je len otázkou času kedy sa ocitneme v tom štádiu vývoja konfliktu, kde sa už nepočúva. V štádiu, v ktorom už okrem sprostých slov začnú lietať aj kamene. Ak k tomu dôjde, budem prvým, kto prestane rozprávať a v tichu lesa zostanem pokorene čakať na blížiacu sa apokalypsu.

Ak ste sa dostali až sem, tak sa možno pýtate, ako je možné viesť takú diskusiu? Odpoveď je jednoduchá. Celkom inak ako sme zvyknutí.

Široká a otvorená diskusia sa začína úprimným priznaním, že aj ja môžem byť iba slepou obeťou hybridnej vojny alebo korporátnej lobby. Pred vstupom do takejto diskusie sa musí každý sám seba spýtať, či vo svete neobmedzených možností existuje naozaj iba jediné riešenie? Pred vstupom do takejto diskusie sa odkladajú všetky utkvelé predstavy a neoblomné názory. Jediné, čo si so sebou k okrúhlemu stolu prinášame je ochota načúvať strachu toho, kto práve rozpráva. Široká a otvorená diskusia vyžaduje, aby rozprával nielen mozog, ale i srdce

 

Ešte stále, hoc stále menej, verím že chaos, v ktorom sme sa ocitli, je dôsledok nechcených omylov a nedostatku skúsenosti s bezprecedentnou situáciou. Ešte stále, hoc stále menej, verím, že k postupnému kolapsu systému dochádza nechtiac a nie preto, aby bolo “jediné” riešenie situácie postupne akceptované väčšinou resp. “oprávnene” nanútené menšinou.

Ešte stále verím, že dymová clona nenávisti a nevedomosti, ktorá nám zatemnila zraky a osekala naše kapacity zvládnutia situácie na “jediné” riešenie, sa čoskoro rozplynie. 

 

Naozaj úprimne súcitím s každým pozostalým. Obzvlášť, ak niekto z tohto sveta odišiel predčasne a jeho smrti by v nekolabujúcom zdravotnom systéme bolo možné zabrániť. Súcitím aj s každým podnikateľom, učiteľom, rodičom a dieťaťom. Aj súcitím aj so sebou samým. Len ťažko sa mi púšťa spomienka na to, ako som svoje deti tyransky zvieral, len preto aby im niekto vydráždil sliznice. Len preto, aby mali dekrét, že sú akceptovanými členmi tejto spoločnosti. No zrejme by som už so sebou nedokázal súcitiť, ak by som ich s rovnakým násilím musel pravidelne voziť k detskému lekárovi “na včeličku”. Ak by ste ma to aj niekedy videli robiť, tak vedzte, že to nie som ja, ale iba nejaký poslušný zberateľ sociálnych kreditov.

Ak predsa len nazbierame na širokú a otvorenú diskusiu dostatok síl, skúsme si, prosím, položiť ešte jednu otázku?

 

“Kolapsu akého sveta ideme zabrániť a aký svet chceme zachovať?”

 

Vytvorili sme totiž aj svet, kde pod prázdnym heslom vedecko-technického pokroku sebavedomo drancujeme ekosystémy, na ktorých zdravom fungovaní sme závislí nielen my, ale predovšetkým tí, ktorí to tu preberú po nás.

Vytvorili sme aj svet, v ktorom je pre väčšinu úspech synonymom hromady peňazí. Ženieme sa kamsi len preto, aby sme tam zistili, že takto vnímaný úspech je väčšinový sebaklam

Vytvorili sme aj svet, kde narastajúci počet depresívnych ľudí riešime narastajúcou produkciou antidepresív. 

Vytvorili sme aj svet, kde streľby a skupinové samovraždy mladistvých sú už iba zľahka strhujúcim zážitkom pred ďalšou sériou reklám na konzum.

Vytvorili sme aj svet, kde najdôležitejšou vecou po narodení dieťaťa nie je pocit bezpečia v matkinom náručí a pocit hojnosti plynúci z matkinho prsníku. V tomto svete je tou najdôležitejšou vecou po narodení dieťaťa všetko, čo dokážeme zmerať. A hneď ako to krehký detský organizmus čo i len trochu zvládne, napichať doň čo najviac presvedčenia o tom, že tento svet je nebezpečným miestom na život

Vytvorili sme aj svet, do ktorého mladí ľudia odmietajú privádzať deti. Nečudo, veď ženy-matky, ktoré by sme mali za ich odhodlanosť velebiť, sme vytesnali na okraj spoločnosti. Namiesto obdivu sme ich obdarovali materskými “dovolenkami” a odsúdili ku kariérnej samovražde.

Vytváráme aj svet transhumanity, v ktorom sa, zdá sa, dobrovoľne meníme z jedinečných ľudí na údaje o sociálnych kreditoch.  

Ja viem. V telke hovorili, že väčšina vedcov sa zhoduje na “jedinom” riešení. No je tu aj časť vedcov a nezanedbateľný počet lekárov, ktorí s touto väčšinou celkom nesúhlasia a okrem adekvátneho očkovania poctivo zbiera aj informácie o funkčných možnostiach liečby ochorenia Covid-19. Početné hlasy lekárov odmietajúcich “jediné” riešenie zaznievajú už aj u susedov a to, že v rádiu k tomu nezazneli ani tri slová, na veci nič nemení. 

Nazdávam sa, že toto “jediné” riešenie je množstvom lekárov a vedcov (de facto) spochybňované celkom oprávnene. Pretože praktiky spoločností, ktorým táto údajná väčšina vedcov dláždi cestu do našich organizmov sú prinajmenšom sporné, ak nie odsúdenia hodné. Ich zmluvy zapáchajú. Prečo inak by ich odmietali aj tí, ktorí by mali ísť príkladom? O desivých rizikách “jediného” riešenia, už nepočúvame iba v cudzom jazyku. Aj u nás sa už kadečo šušká.

Čo ak sa väčšina pri dogmatickej obhajobe “jediného” riešenia mýli? Nielen v slovenskej histórii už zopár mrazivých príkladov väčšinových omylov máme. 

“Jediné” riešenie sa obrnilo prizmou vedecko-technického pokroku. Lenže vedecko-technický pokrok legitimizuje aj množstvo ďalších kontroverzií (GMO; geoinžinierske “riešenia” výkyvov počasia; poľnohospodárstvo, v ktorom je pôda iba mŕtvym držiakom plodín bytostne závislých na dodávkach priemyselných hnojív; problém rozsiahleho pľundrovania planéty zredukoval vedecko-technický pokrok na problém emisie skleníkových plynov…). Miliardy vedecko-technického pokroku dnes nesmerujú k hladomorom v južnom Madagaskare, Jemene, (…). Vedecko-technický pokrok už potrebuje kolonizovať vesmír. Zem, ktorú priviedol na pokraj zrútenia, totiž už dávno odmietla jeho konzumné experimenty naďalej podporovať. 

Vedecko-technický pokrok je magickou mantrou neobmedzeného ekonomického rastu v prostredí obmedzených zdrojov. Už roky sa pýtam samého seba, prečo si stále nechceme priznať, že vedecko-technický pokrok priviedol planetárne ekosystémy na pokraj zrútenia?

 

V žiadnom prípade nenabádam k tomu, aby sme rezignovali na vedecké poznatky. Len tu prosím nemávajme vlajkami vedeckej väčšiny. Obzvlášť, nie tej časti vedy, ktorá odmieta pripustiť možnosť omylu a chce iba diktovať.

Čo ak to najdôležitejšie v tejto pandémii strachu a nenávisti prehliadame? Čo ak nás to celé iba pozýva k tomu, aby sme sa pri ľudskom zdraví nespoliehali len na vedecko-technické riešenia, ale všemožne podporovali predovšetkým citlivý dialóg medzi lekárom a pacientom

Čo ak nás pandémia nabáda k tomu, aby sme sa kriticky postavili k výdobytkom vedecko-technického pokroku a konečne sa začali vážne zaoberať aj tým, prečo tu vlastne sme? Teda tým, čo Charles Eisenstein nazýva intímnym prepojením medzi pozorovateľom a pozorovaným. 

Zamyslime sa spoločne nad tým, aké sú naozaj najlepšie, nie krátkozraké, riešenia dnešnej situácie. Nájdime si v našej zaneprázdnenosti trochu času, obzrime sa do nie až tak dávnej minulosti a zvážme možné dôsledky “jediného riešenia”

Skúsme na chvíľu odložiť výdobytky vedecko-technického pokroku a zhovárajme sa s deťmi o tom, v akom svete chcú žiť. Pretože dnes sa rozhoduje predovšetkým o ich svete. 

A potom, ako prehovoria deti, nechajme rozprávať aj naše vlastné srdce. Spýtajme sa ho, či cena, ktorú si vedecko-technický pokrok pýta za toto pseudo jediné riešenie, nie je predsa len privysoká.

 

Ilustračné foto: Unsplash, Beth Mcdonald

Zdieľajte tento príspevok

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Späť na Blog