Moja malá nežná revolúcia

Pre mňa je sedemnásty november dňom ODVAHY. A to nielen kvôli samotnej podstate tohto sviatku. “Nežná” mi pripomína deň, kedy som BEZ STRACHU a PREDSUDKOV začal spontánne hovoriť po anglicky. Stalo sa tak presne pred trinástimi rokmi.

Nachádzal som sa vtedy v poloprázdnom pakistánskom kempe spoločne s hŕstkou ďalších tulákov smerujúcich do susednej Indie. Sedeli sme okolo malého ohníka a ja som len ticho počúval. Snažil som sa z anglických viet vyskladať zmysluplné významy.

Kámoš, s ktorým som tam na dvoch kolesách docestoval a ktorého špičková angličtina mi až dovtedy otvárala všetky dvere, si nadbehol do Lahore, takže som v ten večer pri ohni zastupoval Slovensko sám.

Zrazu sa ktosi spýtal na aktuálny dátum.

V momente, kedy som zachytil “the seventeenth of November” som na prekvapenie všetkých rozhodil rukami a nadšene zvolal “WHAT?!”.

Nato sa všetky oči pútnikov pochádzajúcich zo západných krajín obrátili na mňa a čakali na vysvetlenie môjho údivu.. 

Nasledoval môj prvý, asi päťminútový prejav v plynulej (no zďaleka nie spisovnej) angličtine. Vo svojej “very bejzik” reči som na nich doslova vychŕlil všetko podstatné z detstva v komunistickej krajine.

Ani na moment som nestihol zaváhať v tom, či mi rozumejú. Išiel som ako píla. ..od pionierskej rovnošaty, cez kresbičky tankov a tovární po všadeprítomné udavačstvo a nanútenú sociálnu “rovnosť”. Zvyšok večera sme sa už nebavili o ničom inom.

Zmienil som sa aj o krajších spomienkach, ale tých bolo, pravdupovediac, pomenej.

Nemyslím si, že by k nám po 17. novembri 1989 prišlo zo západu len to, za čo sa skutočne oplatilo ísť s kožou na trh. No jednoznačne súhlasím s Maňom v tom, že dnešný sviatok je tým najdôležitejším sviatkom v povojnovej histórii našej krajiny.

O to ostatné, čo v tento deň sláviť príliš netreba, sa už musíme zaslúžiť jedine MY SAMY. Tak sa mi zdá, že žiadne ideálmy nabité “izmy” a “kracie” nám v našej ceste za skutočnou slobodou a šťastím príliš nepomôžu.