Na čo je dobrá prax bdelej pozornosti (mindfulness)?

Späť na Blog

Na čo je dobrá prax bdelej pozornosti (mindfulness)?

Vždy, keď spúšťam novú etapu kurzov bdelej pozornosti (mindfulness), pripájam nejaké odkazy na benefity tejto praxe. Linky na vedecké štúdie ohľadom pozitívnych efektov na ľudské zdravie, psychiku a k tomu ešte zvyknem pripojiť referencie ľudí, ktorí absolvovali niektorý z mojich kurzov. Teraz ma napadlo napísať niečo z osobnej skúsenosti. Takže ak vás zaujíma, čo človeku prinesie dlhodobá prax, nech sa páči.

 

  • Emócie

Moja vlastná prax sa začala prácou s hnevom. Silným hnevom.

Bolo to niekedy na prahu dospelosti, kedy som si úprimne pripustil, že hnev mi naozaj komplikuje život. A tak som sa dostal k praxi bdelej pozornosti. Keď som sa po pár mesiacoch ocitol v bode, v ktorom sa hnev stal skôr zdrojom informácií, než problémov, začal som praktikovať ešte serióznejšie. Čo sa samotného hnevu týka, tak po pár rokoch praxe som začal veriť tomu, že hnev skrátka zmizol. Z tohto sladkého sna ma, na šťastie, po rokoch prebudili až vlastné deti.

Emócie však nie sú len o hneve. Mojími veľkými emočnými sparingpartnermi boli, a do značnej miery stále sú, hlavne strach a všemožné túžby, ktorých naplnenie by som si určite do životopisu nedával. Tréning s hnevom ma však perfektne vycepoval. A keďže princípy praxe s emociámi sú univerzálne, keď už prišlo napríklad na strach z výšok, bolo jasné, ako s ním pracovať tak, aby ma neparalyzoval. A tak som si mohol počas svojich druhých vysokoškolských prázdnin zarábať na cestovateľské potulky naterianím stožiarov vysokého napätia.

“Bdelá pozornosť vytvára medzi emóciou a jej uvedomovaním priestor, ktorý volám vnútorná sloboda.

Jej vôňa je príťažlivá a chuť mierne omamná. Cesta k nej zas neuveriteľne dobrodružná a naplňujúca.”

  • Pružnosť mysle

Život vie prekvapiť. No nie vždy je to ako na siedme narodeniny. Niekedy si chce s nami život pripiť nie šampanským, ale s pohárikom octu. Ustáť v takých situáciach paľbu dotieravých myšlienok a nespadnúť do duševného bahna, sú ďalšími prejavmi rozvíjajúcej sa bdelosti a skutočnej slobody. Veda to nazýva rezilienciou, ja pružnosťou. Celé je to o schopnosti ustáť životné zemetrasenia a nabrať silu ísť ďalej. Veda meria a vysvetľuje vzťah medzi praxou bdelej pozornosti a pružnosťou mysle skrze funkčnú magnetickú rezonanciu a neurónové dráhy. Ak by som to mal opísať pomocou termínov vlastnej skúsenosti, tak by to bolo asi takto:

“Tréning akceptujúceho a neposudzujúceho pozorovania neustále sa meniach javov kultivuje nepripútanosť ku všetkému podmienenému.

Trénovaná myseľ je slobodná bez ohľadu na to, ako sa veci majú.”    

 

  • Hĺbka v každodennosti

Nie je to tak dávno, čo som musel neustále zažívať niečo výnimočné. Cestovať, riskovať, zaujať… Dobrodružstvo bolo vždy niekde idne len nie tu a teraz. Vo výškach, v diaľkach, v neznáme. Všetko ostatné bola rutina a tým pádom nuda. Dnes už viem, že nuda je len prejavom nedostatku našej pozornosti.  To, čom som kedysi hľadal za horizontmi, dnes nachádzam v tých najobyčajnejších skúsenostiach. V pešej chôdzi, v umývaní riadov, v rannej miske ovsennej kaše… Niežeby sa môj život stal plochým bez potreby objavovať nepoznané. Len už nepotrebujem nikam utekať. A zo všetkého najviac chcem objavovať skutočnú podstatu vlastného dychu.

 

  • Pamäť a schopnosť koncentrácie

So spomienkami na obdobie hnevu sa mi spájajú aj časté pamäťové výpadky. Vždy som bol schopný veci celkom rýchlo pochopiť, no s pamäťou a sústredením to bolo horšie. Dnes je toto obdobie už len spomienkou, ktorú si už pamätám veľmi dobre. Roztržitosť a neposednosť vystriedala chuť sa neustále niečo nové učiť a kedysi rozlámaná pamäť dnes vyzerá skôr ako celkom dobre zorganizovaná knižnica.

Neuroveda už dávnejšie prelomila niekdajší omyl, že počet mozgových buniek od určitého veku už len klesá. Dnes už vieme, že ľudský mozog je aj v neskorom veku schopný produkovať nové neuróny a vytvárať nové neurónové siete (synapsie). Kľúčom je tréning koncentrácie, ktorá sa tiež prirodzene rozvíja praxou bdelej pozornosti. Ale nielen tým, samozrejme. Koncentráciu vieme trénovať aj hrou na hudobný nástroj. Lenže bdelá pozornosť nie je len o koncentrácii.

 

  • Spánok

O problémoch so spánkom by som tiež vedel rozprávať. Roztúžená alebo naopak úzkostná myseľ produkujúca neutíchajúcu salvu myšlienok. Na hodinkách 2:23 am. Problémy so spánkom a zaspávaním sa mi síce priamo nespájajú s vrcholiacim obdobím tínedžerstva, no zárodky mojich časov nespavosti tam istotne začali klíčiť. Návrat zdravého spánku považujem za jeden z najväčších prínosov svojej praxe.

Zdravý spánok je však veľmi komplexná záležitosť a bdelá pozornosť tu hrá iba jednu z hlavných úloh. Všeobecne by sa dalo povedať, že bdelosť nie je liekom na všetky problémy a neduhy. Ja som sa však v živote nestretol s ničím, kde by mi nejakým spôsobom nepomohla.

 

  • Komunikácia

S prehlbovaním pozornosti sa postupne prehlbovala aj moja komunikácia. Vďaka tomu mi do života prišlo množstvo krásnych ľudí. Skutočná komunikácia je totiž o prepájaní. A ak sa naučíme skutočne rozprávať, zistíme, že je viac toho, čo nás spája, než naopak. Rozdielnosť je len na povrchnej úrovni slov a stratégií. Na hlbokej úrovni vzájomných potrieb panuje jednota. To, čo do môjho života priniesla zmena komunikácie ma fascinovalo natoľko, že som sa rozhodol k tomu viesť aj iných ľudí.

“Mnohé z mojich párových koučingov ma tiež priviedli k poznaniu, že chyba nie je v jednom z dvoch, ale v tom ako spolu dvaja komunikujú.”

 

  • Podstata samotného života

Zoznam oblastí života, ktoré sa mi vďaka praxi bdelej pozornosti dali na poriadok by si ešte pár odstavcov žiadal. O sile bdelosti v partnerskom živote a výchove deti som začal písať knihu.

Dĺžka tohto textu mi dovoľuje spomenúť už iba jednu oblasť. Vyberám samotný život. Čo to ten život vlastne je? Nenapíšem nič, čo by ste chceli nejako pochopiť. Nabádam skôr k tomu, aby ste na to skúsili prísť vlastnou skúsenosťou. To je absolútne jadro praxe. Všetko vyššie vymemované sú len vedľajšie účinky. Rovnako ako pokojný temperament a vyrovnanosť. Keď sa človek začne pozerať do svojho vnútra, zostane najskôr zmätený. Fáza zmätku nejaký čas trvá a prináša so sebou značný diskomfort.

Niektorí sa zvyknú pýtať, čo je to za blbosť? Nezaujate pozerať ako veci plynú. Pozerať akože na čo?

Ak sa nenecháme na začiatku odradiť a ustojíme prvotný nepokoj, veci začnú dávať zmysel aj bez toho, že by sme sa na čokoľvek pýtali. Zažívať veci také aké sú, náš totiž napĺňa samo o sebe. Čím viac onu podstatu zažívame, tým zaujímavejšie sa stáva jej hlbšie objavovanie. Krok za krokom sa dostávame za hranicu slov. Je to cesta domov.

 

Ak vás niečo z vyššie napísaného zaujalo a chceli by ste si to skúsiť na vlastnej koži, pozrite si aktuálnu ponuku kurzov.

 

 

 

Zdieľajte tento príspevok

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Späť na Blog