Na čo je dobrá prax bdelej pozornosti (mindfulness)?

Vždy, keď spúšťam novú etapu kurzov všímavosti/bdelej pozornosti (mindfulness), pripájam nejaké odkazy na benefity tejto praxe. Linky na vedecké štúdie ohľadom pozitívnych efektov na ľudské zdravie, psychiku a k tomu ešte zvyknem pripojiť referencie ľudí, ktorí absolvovali niektorý z mojich kurzov. Teraz ma napadlo napísať niečo z osobnej skúsenosti. Takže ak vás zaujíma, čo človeku prinesie dlhodobá prax, nech sa páči.

• Emócie

Moja vlastná prax sa začala prácou s hnevom. Silným hnevom.

Bolo to niekedy na prahu dospelosti, kedy som si úprimne pripustil, že hnev mi naozaj komplikuje život. A tak som sa dostal k praxi všímavosti. Keď som sa po pár mesiacoch ocitol v bode, v ktorom sa hnev stal skôr zdrojom informácií, než problémov, začal som praktikovať ešte serióznejšie. Čo sa samotného hnevu týka, tak po pár rokoch praxe som začal veriť tomu, že hnev skrátka zmizol. Z tohto sladkého sna ma, našťastie, po rokoch prebudili až vlastné deti.

Mojími veľkými emočnými sparingpartnermi boli a do značnej miery stále sú, okrem hnevu, hlavne strach a všemožné túžby, ktorých naplnenie by som si do životopisu určite neuvádzal. Tréning s hnevom ma však perfektne vycepoval. A keďže princípy praxe s emociámi sú do značnej miery univerzálne, keď už prišlo napríklad na strach z výšok, bolo jasné, ako s ním pracovať tak, aby ma neparalyzoval. A tak som si mohol počas svojich druhých vysokoškolských prázdnin zarábať na cestovateľské potulky naterianím stožiarov vysokého napätia. Bez istenia:)

„Bdelá pozornosť vytvára medzi emóciou a jej uvedomovaním priestor, ktorý volám vnútorná sloboda.

Jej vôňa je príťažlivá a chuť mierne omamná. Cesta k nej zas neuveriteľne dobrodružná a naplňujúca.“

• Pružnosť mysle

Život vie prekvapiť. No nie vždy je to ako na siedme narodeniny. Niekedy si s nami život nechce pripiť šampanským, ale s pohárikom octu. Ustáť v takých situáciach paľbu dotieravých myšlienok a nespadnúť do duševného bahna, sú ďalšími prejavmi rozvíjajúcej sa bdelosti a skutočnej slobody. Veda to nazýva rezilienciou, čo môžeme voľne preložiť ako pružnosť mysle. Celé je to o schopnosti ustáť životné zemetrasenia a nabrať silu ísť ďalej. Veda meria a vysvetľuje vzťah medzi praxou bdelej pozornosti a pružnosťou mysle skrze funkčnú magnetickú rezonanciu a neurónové dráhy. Ak by som to mal opísať pomocou vlastnej skúsenosti, tak by to bolo asi takto:

„Tréning akceptujúceho a neposudzujúceho pozorovania neustále sa meniach javov kultivuje našu nepripútanosť a oslabuje averziu.

Takto trénovaná myseľ sa stáva slobodnejšou a to bez ohľadu na vonkajšie okolnosti.“    

• Hĺbka v každodennosti

Nie je to tak dávno, čo som musel neustále zažívať niečo výnimočné. Cestovať, riskovať, zaujať… Dobrodružstvo bolo vždy niekde inde len nie „tu a teraz“. Vo výškach, v diaľkach, v neznáme… Všetko ostatné bola rutina a tým pádom nuda.

Dnes už viem, že nuda je len prejavom nedostatku mojej vlastnej pozornosti.  To, čom som kedysi hľadal za horizontmi, dnes nachádzam v tých najobyčajnejších skúsenostiach. V pracovných a životných výzvach, pešej chôdzi, v umývaní riadov, v šálke ranného čaju… Niežeby sa môj život stal plochým bez potreby objavovať nepoznané. Zmenilo sa len to, že už nepotrebujem nikam utekať.

• Pamäť a schopnosť koncentrácie

So spomienkami na obdobie hnevu sa mi spájajú aj časté pamäťové výpadky. Vždy som bol schopný veci celkom rýchlo pochopiť, no s pamäťou a sústredením to bola bieda. Dnes je toto obdobie už len spomienkou, ktorú si už pamätám veľmi dobre. Roztržitosť a neposednosť vystriedala chuť sa neustále niečo nové učiť a kedysi rozlámaná pamäť dnes vyzerá skôr ako celkom dobre zorganizovaná knižnica.

Neuroveda už dávnejšie prelomila niekdajší omyl, že počet mozgových buniek od určitého veku už len klesá. Dnes už vieme, že ľudský mozog je aj v neskorom veku schopný produkovať nové neuróny a vytvárať nové neurónové siete (synapsie). Kľúčom je tréning koncentrácie, ktorá sa tiež prirodzene rozvíja praxou bdelej pozornosti. Ale nielen tým, samozrejme. Koncentráciu vieme trénovať napríklad aj hrou na hudobný nástroj. Všímavosť všal nie je len o koncentrácii. Koncentrácia je len nevyhnutnou podmienkou rozvoja všímavosti.

• Spánok

O problémoch so spánkom by som tiež vedel rozprávať. Roztúžená alebo naopak úzkostná myseľ produkujúca neutíchajúcu salvu myšlienok. Na hodinkách 2:23 am. Problémy so spánkom a zaspávaním sa mi síce priamo nespájajú s vrcholiacim obdobím tínedžerstva, no zárodky mojich časov nespavosti tam istotne začali klíčiť. Návrat zdravého spánku považujem za jeden z najväčších prínosov svojej praxe.

Zdravý spánok je však veľmi komplexná záležitosť a bdelá pozornosť tu hrá iba jednu z úloh. Všeobecne by sa dalo povedať, že bdelosť nie je liekom na všetky problémy a neduhy. Ja som sa však zatiaľ v živote nestretol s ničím, kde by mi nejakým spôsobom aspoň trochu nepomohla.

• Komunikácia

S prehlbovaním pozornosti sa postupne prehlbovala aj moja komunikácia. Vďaka tomu mi do života prišlo množstvo krásnych ľudí. Skutočná komunikácia je totiž o prepájaní. A ak sa naučíme všímavou a nenásilne rozprávať, zistíme, že je viac toho, čo nás navzájom spája, než rozdeľuje. Rozdielnosť je len na povrchnej úrovni slov a stratégií. Na hlbšej úrovni vzájomných potrieb panuje jednota. To, čo do môjho života priniesla zmena komunikácie ma fascinovalo natoľko, že som sa rozhodol k tomu viesť aj iných ľudí.

„Mnohé z mojich párových koučingov ma tiež priviedli k poznaniu, že chyba nie je v jednom z dvoch, ale v tom ako spolu dvaja komunikujú.“

Všetko vyššie vymemované sú len „vedľajšie účinky“ praxe všímavosti. Rovnako ako pokojný temperament a vyrovnanosť.

Keď sa človek začne pozerať do svojho vnútra, zostane najskôr zmätený. Fáza zmätku nejaký čas trvá a prináša so sebou značný diskomfort.

Niektorí sa zvyknú pýtať, čo je to za nezmysel? Nezaujate pozerať ako veci plynú. Pozerať akože na čo?

Ak sa nenecháme na začiatku odradiť a ustojíme prvotný nepokoj, veci začnú dávať zmysel aj bez toho, že by sme sa na čokoľvek pýtali. Zažívať veci také aké sú je naplňujúce samo o sebe. Čím detailnejšie zažívame podstatu našich vnemov, tým zaujímavejšie sa stáva všetko naše prežívanie. Krok za krokom sa dostávame za hranicu slov. Je to cesta domov.