Všímavosť k utkvelým predstavám

Kultivovať bdelú pozornosť v každodennom živote nám nielenže zjednodušuje život a robí ho akýmsi prežitejším. Technicky by sa dalo povedať, že prostredníctvom bdelej pozornosti odstraňujeme aj svoje vlastné bloky. Myseľ sa viac otvára, vzniká v nej nový priestor. Na ukážku použijem jeden príklad zo svojho rodinného života.

Neďaleko Žiliny si viac-menej svojpomocne staviame dom. Veľmi mi záleží, aby sa so svojím budúcim domovom zžívali aj deti a tak ma občas na stavbe navštívia. Tak tomu bolo aj v jeden krásny deň minulého leta. Ja som pracoval na dome a manželka s deťmi navštevovali budúcich susedov. Mal som jasnú predstavu o tom, čo chcem v ten deň spraviť a ako sa z vykonanej práce, okenných ostení, budeme večer spoločne tešiť. Krátko na to ako som rozbalil náradie sa objavil sa na stavbe môj štvorročný syn Šimonko. S mysľou čiastočne upätou na jasný pracovný cieľ som naňho hľadel ako prichádza a dúfal, že chce len čosi odkázať od maminky.

“Prišiel som ti pomôcť, tatinko.” Ideálny otec by sa asi hneď zaradoval a okamžite hľadal možnosti ako chlapca zapojiť do prác. Ja som akurát registroval ako mi medzi prstami preteká moja utkvelá predstava hotových ostení. 

-V mysli OBAVY-

Na obavy sa okamžite nabalila nová predstava môjho syna na nezabezpečenej stavbe. Pred očami mi začali vyvstávať obrazy Šimonka, ktorý každú chvíľu o niečo zavadí, na niečo stupí alebo kdesi spadne.

-V mysli STRACH-

Tá časť mojej mysle, ktorá bola v stave bdelej pozornosti našťastie nabrala prevahu a začala vyvstané nečistoty ostražito pozorovať. Šimonko zatiaľ trpezlivo čakal dole a pravdepodobne dúfal, že sa od otca dočká láskyplného prijatia a nie akejsi výhovorky na zaneprázdnenosť.

“Tak to je perfektné Šimonko, že mi chceš pomôcť”, zvolal som naňho prebudene. S rolou budovateľa som sa zdvorilo rozlúčil a až pozoruhodne ľahko som sa stotožnil s rolou láskyplného otca. To, čo nasledovalo, bolo jedno krásne insitné divadielko. 

Štvorročná bytôstka okamžite vzala do ruky meter a začala ho hokus pokus prikladať k rôznym materiálom. Merali sme o dušu a následne robili ceruzou čiarky kade tade. Keď som po oných ryskách následne prechádzal kotúčovou pílou, uzrel som v chlapcových očiach čosi očarujúce. Tie čiary po dreve už neboli len akési haky baky po papieri, ale presne vedené čiary ktoré dávali vzniknúť novým veciam. Odrezané kusy drevovláknitej dosky sme následne išli upevniť k rámom okien. Šimonko mi samozrejme pomáhal kadečo ponosiť. Nič na tom, že by som si to všetko hravo odniesol sám a samozrejme aj rýchlejšie. Efektivita sa v tomto prípade k roli otca vychovávateľa vôbec nehodila. Tu šlo predovšetkým o synov pocit zmysluplnosti. 

Ako mi tak naďalej “pomáhal” s rôznymi úkonmi, uvedomoval som si ďalšie benefity bdelého prístupu k celej veci. Šimonko sa stával stále viac obozretný, pretože naša stavba je síce prírodná, no panuje v nej klasický stavebný neporiadok. Ak človek nedáva pozor, môže si veľmi ľahko ublížiť. Okrem obozretnosti to bola aj zručnosť, ktorú chlapec rozvíjal. Verte, že zdanlivé banality – ako správne veci podať, pridržať či označiť nie sú pre malého chlapčeka samozrejmosťou! 

Celkom zrejmé bolo, že Šimonko sa prácou na dome so svojím budúcim domovom zžíva. To (iba) jedno ostenie, ktoré sa nám spolu podarilo spraviť, bude už navždy niesť jeho dotyky. Hneď ako sa na stavbe ukázala moja manželka, Šimonko jej hrdo ukazoval a detailne popísal všetko, čo sme spolu v ten deň zmajstrovali.

Asi sa netreba priveľmi rozpisovať o tom, či by bolo pre mňa väčším poteším viac odvedenej práce alebo zmysluplne strávený čas so synom. Zvyšné ostenia sa jednoducho dorobili neskôr.

Dom časom zovšednie, no zážitky s deťmi budú v kráse už iba rásť a ovocie takto stráveného času v deťoch postupne dozrievať.

A aké by to celé bolo nebyť bdelosti pozornosti? Pravdupovediac, ani sa mi nechce uvažovať nad tým ako by to všetko dopadlo, keby som podľahol svojím upätým predstavám a nechal na začiatku chlapca odpochodovať späť ku mame s tým, že ja tie ostenia musím za každú cenu dokončiť a chlapec by mi tam len zavadzal. Smutné by to veru boli okná, ktorými by sa Šimonko zo svojej budúcej izby na svet díval.