Ak sme neustále šťastní, niečo nie je v poriadku.

Moji priatelia si už zvykli na to, že keď sa ich spýtam ako sa majú, nestačí povedať „dobre“. Ak sa aj pozabudnú a niečo také utrúsia, hneď začnem vyzvedať, čomu za svoje „dobre“ vďačia. Postupne sa tak dopracujeme k skutočnej odpovedi na moju otázku. A pravdou je, že naozaj „dobré“ to býva pomerne zriedka.

Ak by som to mal rozmeniť na drobné, tak ono „dobre“ znamená, že naše potreby sú momentálne naplnené alebo ich práve napĺňame. A práve toto napĺňanie našich potrieb v nás následne vyvoláva pocit spokojnosti. Ak ale naše potreby naplnené nie sú, je veľmi pravdepodobné, že spokojní asi nebudeme. V lepšom prípade vieme, prečo spokojní nie sme.

Ak ste so mnou doteraz súhlasili, tak sa asi zhodneme na tom, že v našom šťastí resp. životnej spokojnosti, je dôležitá schopnosť napĺňať naše potreby. (Samozrejme, nemenej dôležité je, aby tieto naše potreby vychádzali z našich hodnôt a nie momentálnych popudov.)

Tento článok je o potrebách a signáloch ich ne-/uspokojovania, teda emóciách.

„Naše emócie sú priamou funkciou našich potrieb.“ 

Takže ešte raz. Ak by sme sa cítili stále dobre, znamenalo by to, že všetky naše potreby sú stále naplnené. Realita je však taká, že minimálne naše „vyššie potreby“ (zmysluplnosť, sebarealizácia, sebapoznanie a pod.) môžu byť nanajvýš napĺňané, ale sotva definitívne naplnené. A o naplnenosti nemôže byť častokrát reč ani pri takých jednoduchých potrebách akými sú napríklad odpočinok, ticho, občasná samota (všakže rodičia?) alebo naopak – v týchto koronačasoch – potreba socializácie, neobmedzeného pohybu, kultúrneho povznesenia…

V našich životoch to funguje tak, že ak sa nejaká naša potreba hlási o slovo, tak to robí skrze konkrétnu emóciu. Ak napríklad cítime smútok, pravdepodobne niečo alebo niekto v našom živote chýba. Ak cítime hnev, možno nás niekto alebo niečo irituje a potrebujeme to mať inak. Ak cítime prázdnotu, zrejme postrádame zmysluplnosť v práci alebo hĺbku v celkovom prežívaní nášho života.

Naše emócie nám skrátka chcú väčšinou niečo povedať. Alebo inak, to, že sa necítime práve fajn, je vlastne OK. Znamená to len, že na to, aby sme sa fajn cítili, je treba niečo spraviť. A tým niečím určite nie je presviedčanie nášho okolia (alebo samého seba) o tom, že sme šťastní.

„Dovoľme si priznať, že nám ku šťastiu niečo chýba.“

Ak to dokážeme, je to krok správnym smerom. Úprimne si priznať naše aktuálne prežívanie je teda dôležitým bodom v našej agende šťastného života.

Naučme sa naše vlastné prežívanie správne čítať.

Už teda vieme, že cítiť (napríklad) hnev alebo frustráciu je v poriadku. Neznamená to však, že by sme mali svoj hnev okamžite ventilovať a niekomu ublžiť. Naše emócie by nemali byť ani dôvodom na lamentovanie. Sú to len informácie. Ak sme napríklad dokázali náš hnev skutočne prijať, bude podstatne jednoduchšie ho vedieť aj „správne čítať“. Čo je zdrojom môjho hnevu? Môžem s tým niečo robiť? Ako to spraviť tak, aby som nespravil niečo, čo budem neskôr ľutovať a zároveň naplnil svoju potrebu po zmene? Odpovede na takéto otázky vedú k žiadúce zmene – k spokojnosti. Teda aspoň tej dočasnej. V našom svetskom prežívaní nič netrvá večne. Vždy je čo zlepšovať. Taký už je, hold, ľudský život. Ospravedlňujem sa všetkým hľadačom neutíchajúceho šťastia a spokojnosti, že som im to neoznámil už v úvode tohto článku.

Šťastný život nie je stav ale proces.

Ak so mnou ešte stále viac-menej súhlasíte, tak sa asi zhodneme na tom, že ak chceme kráčať v živote smerom ku šťastiu, nestačí vedieť, čo mi ku šťastiu práve chýba. Dôležité je začať konať. Pretože šťastie neprichádza len s výsledkom. Tam len vrcholí a začína sa skôr koniec jeho aktuálnej epizódy.

Pocit šťastia a naplnenia (nie komfortu!) prináša skôr samotný proces dosahovania zmeny nového žiadúceho stavu. Jasné uvedomenie si toho, že napredujeme správnym smerom – konáme v súlade s našimi hodnotami a potrebami.

Ak som napríklad smutný, nestačí mi vedieť, že potrebujem niekomu zavolať. Treba zavolať. Ak ma moja súčasná práca iba frustruje a nenachádzam v nej žiaden ďalší zmysel, treba sa poobzerať po inej práci. Možno sa bude treba niečo nové naučiť, niekde uskromniť, prípadne niečoho vzdať. Napríklad komfortu pravidelného príjmu alebo istoty sociálneho zabezpečenia. A tu už nastupuje najdôležitejšia časť celého procesu. Sebapoznanie.

Úprimnosť + Prijatie + Poznanie + Aktivita = Spokojnosť

Čím viac svoje nálady dokážeme prijať, tým viac ich dokážeme aj skúmať. Ak od nich neutekáme alebo ich nejakým „mám sa dobre“ iba neprekrývame, môžu byť zdrojom hlbokého porozumenia. Pri detailnom skúmaní našich emócií zistíme, že to nie sú iba tri-štyri nálady, ktoré sa opakujú stále dokola. Svet našich emócií je neskutočne bohatý. A nemenej bohaté môžu byť aj naše odpovede na naše aktuálne prežívanie. Ak sa naším emóciám viac otvoríme, môžeme sa o sebe veľmi veľa dozvedieť. Naše emócie sú nevysichajúcim zdrojom sebapoznanie. Neustále pred nami odkrývajú to, čo v živote postrádame, kam treba nasmerovať našu pozornosť a energiu, aby sme pri tom zažívali úľavu, naplnenie alebo zmysluplnosť. Ak však svoje prežívanie nepriznáme (aspoň sebe samým), nič sa o sebe nedozvieme.

Áno, súhlasím, že ono priznanie a prijatie vlastného prežívania, je náročné. Ale čo z toho, na čo sme vo svojom živote hrdí alebo nás napĺňa spokojnosťou bolo ľahké?