Mindfulness a práca so strachom (napríklad z výšok)

Mindfulness naozaj nie je všeliekom. No doposiaľ som sa nestretol s ničím, čo by malo tak univerzálne uplatnenie v ľudskom živote ako práve neposudzujúca bdelá pozornosť zameraná na prítomný okamih. Mňa osobne sprevádza už od doznievajúcej puberty a doposiaľ mi pomohla vyriešiť veľké množstvo problémov. V nasledujúcom príspevku sa zmienim o výzve čeliť vlastnému strachu.

Bol rok 2005 a ja som práve končil druhý ročník vysokoškolského štúdia. Letné prázdniny som zahájil svojím prvým dvojtýždňovým meditačným ústraním. Hneď po ňom som nastúpil na mesiac na výškové práce a odtiaľ stopom do Turecka. Moje najkrajšie študentské leto. A to predovšetkým vďaka meditačnému ústraniu. Práve tam sa mi konečne podarilo naozaj preniknúť do základných princípov mindfulness a naplno sa presvedčiť o tom, že trénovaná myseľ je kľúčom k ľudskému šťastiu. Čoskoro som pochopil i to, že trénovaná myseľ je základom každého ozajstného úspechu.

Z ústrania som totiž smeroval priamo na nezvyčajnú brigádu, natierať stĺpy vysokého napätia. Pred nástupom na brigádu som netušil nevedel dve veci – že je bežné pracovať aj keď sú stožiare pod napätím a to, že ak chce človek naozaj zarobiť, pracuje sa bez istenia. Zrazu som sa teda ocitol niekde na južnej Morave pod stožiarom, ktorý bol vyšší ako môj rodný dubnický panelák. S pätnásťkilovým vedrom plným farby za pásom a veľkým štetcom v ľavej ruke som pozeral na železnú obludu s mysľou plnou veľkých otáznikov. Brat kamaráta, ktorý mi brigádu dohodil, stál na tom istom mieste len pár dní predo mnou a rozhodol sa neriskovať. Aj mne bolo povedané, že ak sa necítim, nie je žiaden dôvod to hrotiť.

Moja myseľ bola plná strachu. Po chvíli dumania ma napadlo, prečo si z tohto strachu nespraviť predmet bdelej pozornosti rovnako ako som to robil s fyzickými pocitmi na meditačnom ústraní. A tak som strach jednoducho prijal a skúsil ho zvedavo pozorovať. Ešte chvíľu som stál pod stožiarom, pozoroval meniacu sa intenzitu strachu a keď sa moje telo prestalo triasť, začal som pomaly liezť hore. V absolútnom prijatí emócie strachu a maximálnom sústredení na každý jeden pohyb môjho tela po konštrukcii som sa postupne dostal až k samotnému vrcholu. Strach sa samozrejme nevytratil. A na moje počudovanie mi to vôbec nevadilo. Pozorovanie toho ako sa strach mení a aké oslobodzujúce je obyčajné prijatie situácie takej aká je, bolo totiž zaujímavejšie ako všetko ostatné. Nasledujúce dni som toho moc nenatrel, no naplnenie z pokroku práce so strachom bolo postačujúcou odmenou vynaloženého úsilia.

Asi po týždni som si uvedomil, že strach už nemožno pozorovať. Zjemnil sa natoľko, že si to nevyžadovalo žiadnu moju pozornosť. Zostala len plná koncentrácia na každý pohyb, takmer bezchybná opatrnosť. Po zvyšok brigády som si celkom užíval sedieť v dvadsaťmetrovej výške na ramene stožiara a počúvať jemné bzučanie štyristotisíc voltov len kúsok pod mojím zadkom.